Dukla 1944

1. časť - Prvý prechod hranice

Dňa 15. novembra 2014 kluby vojenskej histórie Svoboda a Polom, zorganizovali na štátnej slovensko-poľskej hranici pri obci Vyšný Komárnik rekonštrukciu udalostí 6. októbra 1944. V tento pamätný deň prešli jednotky 1. československého armádneho zboru (1. ČSAZ) hranicou vtedajšieho Československa. Bol to deň, kedy si mnohí naši predkovia slúžiaci v zahraničnom odboji na východe, konečne povedali „Sme doma!“. Po vojne sa tento deň z úcty pamiatky, stal Dňom československej armády.

Dnes sa v tento dátum oslavuje, respektíve pripomína výročie samotného prechodu hranice a aj Karpatsko-Duklianskej operácie ako takej. Pri československom pomníku nad obcou Vyšný Komárnik i pri soche gen. Ludvíka Svobodu a sovietskom pomníku vo Svidníku, sa tak každoročne konajú v tento deň spomienkové pietne akty s prítomnosťou rôznych zahraničných delegácií a samotných veteránov či pamätníkov. Mnoho ľudí však v skutočnosti netuší, čo presne sa stalo 6. októbra 1944, a takmer už vôbec nie to, ako to prebiehalo. Je to prinajmenšom smutný fakt, pretože ide o dôležitý moment našich dejín.

Ako tvrdí slávny výrok: „Národ, ktorý nepozná svoju históriu je odsúdený prežiť ju znova.“ Paradoxné je, že tento výrok sa nachádza aj v učebniciach dejepisu, ktorý je na školách neustále kresaný do minima. Z rôznych médií je však verejnosti často podsúvaná cudzia história, napríklad v podobe hollywoodskych hrdinských filmov, dokumentov či prekladaním cudzokrajných kníh. Tie sú samozrejme takisto zaujímavé a vecné, avšak takouto formou potom verejnosť nadobúda pocit, že v našich dejinách niet zaujímavostí a hrdinov, preto je ich nutné hľadať za hranicami. Pritom je ale opak pravdou, naša história je bohatá a rozmanitá, len sa o nej veľa nevie. Takto sa potom ľahko stane, že mladej generácii vychovávanej na TV a PC hrách, sa stane vzorom hrdinu „cool“ americký výsadkár slávnej 101.divízie bojujúci v Normandii či Ardenách, pritom netuší nič o 2. československej samostatnej paradesantnej brigáde, či špeciálnych diverzných výsadkoch z východu či západu,¹ alebo sa vzorom stane nemecké tankové eso nejakej Panzerdivision, netušiac že naši tankisti oslobodili Kijev či Ostravu.² Historický záujem sa teda často odlieva do zahraničia. Ťažko to však dávať za vinu práve zahraničiu, zodpovednými sme si za to sami. Nedá sa verejnosti vyčítať že sa o niečo nezaujíma, ak o tom ani nevie. Častokrát je problémom už elementárna informovanosť, či dostupnosť vhodných zdrojov, ak nejaké vôbec sú. Cestou nie je ani verejnosti niečo umelo vtláčať do hláv a povyšovať to nad ostatné. To sa dialo za čias bývalého režimu a malo to naopak často kontraproduktívny účinok. Následky toho je vidieť dodnes. Mnohé osoby našich dejín boli vymazané a niektoré udalosti ideovo zaobalené. Situácia však nie je až tak čierna, existuje mnoho organizácií a združení, ktoré sa histórii venujú a záujem mladých ľudí tu je. Základom je umožniť verejnosti prístup k informáciám a šíriť osvetu vlastnej histórii. Malou troškou k tomu prispievajú aj kluby vojenskej histórie. V spomínaný deň sme sa tak pokúsili rekonštruovať udalosti zo 6. októbra 1944, preniesť ich do dvojhodinovej časovej osi a ukázať vôbec prvýkrát svetu ako prechod hranice približne prebiehal. Prakticky neexistuje materiál, ktorý sa tejto udalosti podrobne venuje, preto sme mnohé skutočnosti skladali dokopy z mnohých zdrojov. Bohužiaľ mnohé veci sú už dnes nezistiteľné.

Pred popisom udalostí toho dňa, je nutné na začiatok uviesť pár skutočností. Priebeh, cieľ a úspešnosť Karpatsko-duklianskej operácie (KDO) je komplikované popísať v pár vetách a ani to nie je cieľom tohto článku. Dostupnej a relatívne aj kvalitnej literatúry na túto tému je dostatok. Takisto sa nebudem zaoberať politickým pozadím, ale iba čistým popisom udalostí a osudov, spojených s prvým prechodom hranice.

Stručným faktom pre úvod však je skutočnosť, že 1. ČSAZ bol v septembri 1944 začlenený do sovietskej 38. armády³ 1. ukrajinského frontu, s cieľom prebiť sa cez Karpaty k Prešovu. 1. ČSAZ sa skladal zo samostatných brigád a práporov.⁴ Túto našu jednotku tvorili predovšetkým obyvatelia Volyne, územia severozápadnej Ukrajiny s československými koreňmi, ďalej Rusíni, Podkarpatskí Ukrajinci, Slováci a Česi, prípadne ďalšie národnosti.⁵ Paradoxne tak teda časť príslušníkov 1. ČSAZ v Československu nikdy ani nebola, prípadne neovládala ani český jazyk (ako oficiálny vojenský jazyk v čs. armáde). Motiváciou im však často bolo bojovať za vlasť svojich dedov viac, ako za Sovietsky zväz. Dôstojníkmi a vysokým funkciami v 1. ČSAZ boli väčšinou vojaci bývalej Československej republiky so skúsenosťami, alebo veteráni z bojov pri Sokolove a Kijeve, či legionári z prvej svetovej vojny. V čase prechodu hraníc už 1. ČSAZ velil brigádny generál Ludvík Svoboda⁶, ktorý už mal skúsenosti s velením našich jednotiek v bojoch na Ukrajine. Preto príslušníkom 1. ČSAZ prischla prezývka „Svobodovci“, aj keď viac využívaná až po vojne.

V súvislosti so 6. októbrom 1944 sa často píše a spomína, že to bol deň kedy naše jednotky 1. ČSAZ prvýkrát prešli československou hranicou a ocitli sa tak doma. Nie je to však úplnou pravdou. Vyslaná prieskumná hliadka, ktorá prekonala v tento deň ráno štátnu hranicu zďaleka nebola prvou československou jednotkou, ktorá sa ocitla na domácom území. 1. ČSAZ vysielal svoje hĺbkové prieskumy na územie Československa už niekoľko dní pred priblížením sa k hraniciam. Bohužiaľ činnosť a nasadenie hĺbkového prieskumu zboru takmer vôbec nie je zdokumentované a preto sa takmer všetky poznatky opierajú o výpovede veteránov. Každopádne jedna takáto prieskumná skupina sa ocitla už 20. - 21. septembra 1944 v okolí Šarbova a Krajnej Porúbky. Tu práve pôsobil, respektíve ustupoval z obkľúčenia 1. gardový jazdecký zbor sovietskej armády. Naši prieskumníci sa s nimi spojili niekoľkokrát. Vo frontových novinách 1. ČSAZ, Za Svobodné Československo sa v čísle z 1. októbra nachádza článok s výpoveďou jedného príslušníka zboru, bohužiaľ nepodpísaného: Dedina bola ako cintorín, ani živej duše. Domy boli prázdne, zostali v nich len rozbité lavice, rozbité hrnce, vedrá. Ale len čo sa miestny obyvatelia dozvedeli o tom, že prišli vojaci s červenými hviezdami na čiapkach, vracali sa z okolitých hôr do obce. Prvým v jednej skupine bol starec, ktorý niesol chlieb a soľ. Chcel hovoriť, ale hlas mu vypovedal službu. Len s veľkou námahou vyslovil – Ako dlho sme vás čakali....Hneď sa rozpútala beseda. Dedinčania akoby chceli vyliať všetku horkosť, ktorá sa nahromadila za tieto roky: Olúpili nás, ale našu dušu nemohli ulúpiť. Keď sa dozvedeli že jazdci majú ranených, doniesli čo mohli – poslednú sliepku, posledný liter mlieka. Jeden gazda zarezal teľa, len aby mali ranení dobrú stravu. Nemci číhali na hraniciach. Mysleli, že sa nám nepodarí vrátiť sa cez ich hliadky a guľometné hniezda, mysleli že neunesieme ranených, ktorých sme vozili v prikrývkach priviazaných ku koňom. Z jednej dediny k nám pri lúčení pribehla žena. V ruke držala perinu – Ja sa obídem bez nej, nech ju má vojak, ktorý prelial svoju krv za nás.

Ťažko povedať do akej miery je táto výpoveď plne pôvodná, pretože na nej už cítiť redakčnú úpravu, ktorá často idealizovala a preháňala niektoré skutočnosti. No faktom ostáva, že je to výpoveď nášho prieskumníka, ktorý sa ocitol na našom území už v septembri. Kto vie koľko takých prieskumných skupín sa prešmyklo do Československa, ešte pred trvalým prechodom hraníc našim zborom. Avšak 2. októbra 1944 sa dostalo hneď niekoľko peších jednotiek 1. ČSAZ na československé územie. Pravý sused 1. ČSAZ, sovietska 241. strelecká divízia, 1. októbra 1944 prenikla československou hranicou v priestore kóty 704 - Studeni Wierch, smerom na dedinu Šarbov. Veliteľ 38.armády, genplk. K. S. Moskalenko, sa preto rozhodol presunúť na tento smer práve naše jednotky, s cieľom udrieť na Krajnú Porúbku, Krajnú Bystrú a Nižný Komárnik, čím by sa vykonal obchvat Duklianskeho priesmyku. Podľa rozhodnutia veliteľa armády, tak veliteľ 1. ČSAZ vydal 1. októbra večer rozkaz 1. a 3. brigáde, predať svoje pásmo Barwinek – Lipowiec, sovietskej 359. streleckej divízii a presunúť sa do priestoru činnosti sovietskej 241. streleckej divízie. Odtiaľ mali útočiť spolu s touto divíziou dohodnutým smerom.⁷

Tesne pred polnocou vystriedanie začalo. Presun bol však namáhavý, sťažený počasím a terénom. Neustále pršalo, držali sa jesenné hmly a postup zdržalo veľké blato. Dokonca istý čas začalo jemne snežiť. Vozidlá sa v neprístupnom a ťažkom teréne nedali použiť, teda väčšina delostreleckého streliva sa musela odniesť pešo na chrbtoch pechoty. Vyčerpaní vojaci sa tak dostali do nových pozícií až podvečer 2. októbra. Mnohí z nich si vtedy ani pre obrovskú únavu dostatočne neuvedomovali, že sú vlastne už doma. Nečakali ich žiadne slavobrány ani ovácie.

Túto situáciu popisuje škpt. Zdeněk Stav, vtedy operačný dôstojník 1. čs. brigády: Zástupy posledných pešiakov sa presúvajú cez kopce a lesy po rozbahnených cestách, do priestoru západne od Šarbova. Po stratách pri Zyndranowej sú to vlastne už iba hlúčky utrmácaných ľudí, ktorí už štvrtý týždeň poriadne nespali, chodili na útoky a boli v paľbe. Je to sotva štvrtina tých, ktorí nastúpili 8. septembra do prielomu v očakávaní rýchleho a ľahkého postupu na československé územie. Každý z pešiakov videl, ako najmenej sedem z desiatich jeho kamarátov padlo, alebo bolo zranených. Útvary našich západných spojencov by za takýchto okolností boli už dávno stiahnuté z frontu, pretože napríklad Briti považujú jednotku so stratou viac ako 10% za boja neschopnú. Zvyšní vojaci by boli poslaní na dlhodobú rekonvalescenciu, aby sa zotavili hlavne z psychických útrap.

V lokalite južne od kóty Studeni Wierch sa cez československé hranice smerom na dediny Šarbov a Krajná Porúbka dostali jednotky 3. čs. samostatnej brigády. 5. peší prápor zaujal krajné postavenie juhovýchodne od obce Šarbov, kde mal za suseda sovietsku 241. streleckú divíziu. Stred 3. čs. brigády tvoril 2. samopalný prápor spolu s „požičaným“ 1. samopalným práporom 1. čs. brigády a Smíšeným přezvědným oddílem (SPO), severne od Krajnej Porúbky. Východné krajné postavenie držal 4. peší prápor.⁸ Pozdĺž hranice boli jednotky 1. čs. brigády, predovšetkým jej 3. peší prápor, posilnený o samopalný prápor 1. čs. tankovej brigády. Tieto jednotky tvorili údernú skupinu 1. čs. brigády pod velením škpt. Hyneka. V katastri dvoch našich obcí sa tak len pár dní pred 6. októbrom nachádzalo gro bojových jednotiek 3. čs. brigády a niektoré jednotky 1. čs. brigády.

Táto skutočnosť je pomerne málo známa, pritom ju popisuje mnoho veteránov a dokumentov, napríklad aj sám armádny generál Karel Klapálek, toho času veliteľ 3. čs. brigády: Sovietska divízia (241. strelecká divízia – pozn. autora) svoj počiatočný úspech v priestore Studenieho Wierchu využila a prekročila československú hranicu! 3. brigáda dostala rozkaz, aby sa presunula do tohto priestoru a využila postup sovietskej divízie. Studeni Wierch si veru zaslúžil svoje meno! Listnatý les s krovinatým porastom, les, v ktorom bolo aj za dňa nazelenalé šero. A pršalo a pršalo. Mal som poľsko-československú mapu s buzolou na hraničnom kameni pod prístreškom zo stanového dielca, ktorý vždy v niekoľkých minútach vedel postaviť so závideniahodnou obratnosťou môj osobný strážca Varga, Ukrajinec od Tjačeva (Podkarpatská Rus – pozn. autora).

Spomienky na tento prechod hranice má takisto aj škpt. Vilém Sacher, veliteľ delostrelectva 3. čs. brigády: Vydal som príslušné rozkazy k presunu delostrelectva a vyslal som prieskum k Šarbovu. Ja som išiel so svojim štábom a oboma veliteľmi plukov (3. a 4. delostrelecký pluk - pozn. autora). Po ceste smerom k hraniciam sme videli padlých sovietskych vojakov, na ktorých už ticho dopadali prvé snehové vločky. Všade sa povaľovali trosky povozov i s neodpriahnutými konskými mŕtvolami a najrôznejšie pozostatky sovietskej a nemeckej výzbroje. Až sem sa teda dostali jednotky 1. gardového jazdeckého zboru pri prielome západne od mesta Dukla. V duchu som vzdal česť statočným vojakom, prvým, ktorí padli na území Československa. Pretože to už sme stáli na pôde našej republiky! Pozrel som na hodinky, 8.45 dňa 2. októbra som teda prvýkrát prekročil štátnu hranicu, ktorú som opustil vo februári 1940. Bolo mi všeliako, keď som sa díval na hraničný kameň označený „S“ – Slovensko. Budem predsalen na Vianoce už doma?

Jednotky 1. ČSAZ z dosiahnutých pozícií v Československu 3. októbra o 9.30 ráno začali spolu so sovietmi útok na vytýčenom smere. Boje však boli veľmi komplikované, najmä po logistickej stránke. Pre počasie a terén, zásobovanie strelivom a proviantom viazlo, takisto odvoz ranených medslužbou bol takmer nemožný. Tých mohli evakuovať jedine vojaci bojových jednotiek. Naše postavenia sa teda viac preriedili, medzi prápormi vznikali stále väčšie medzery, komunikácia medzi jednotkami zlyhávala, vplyvom zlej viditeľnosti sa stala problémová aj orientácia. Za týchto podmienok bolo nemožné úlohu splniť v nariadenom smere a prakticky sa po celodennom boji čiara dosiahnutá postupujúcimi brigádami veľmi nezmenila.⁹ Iba sovietska 241. strelecká divízia dosiahla úspechu, postúpila smerom na Vyšnú Pisanú. Neúspech popisuje Karel Klapálek: Pár sto metrov južnejšie na okraji lesa bola prvá dedina na československom území. Volala sa Šarbov. Na ten mám zahanbujúcu spomienku. Československý prápor (5. peší prápor – pozn. autora) mal za útoku svojim postupom kryť bok bojovej jednotky sovietskej pechoty. Zo začiatku sa zdalo, že ide všetko hladko, ale potom sa naša jednotka začala spomaľovať, až sa napokon zastavila. Bok sovietskeho pluku bol odkrytý a bočná paľba nacistov mu spôsobila značné straty. Všetko sa muselo vrátiť späť na okraj lesa, ktorý Nemci zatiaľ začali ostreľovať z diel. Veliteľ sovietskeho pluku sa vracal veľmi rozhorčený a keď ma míňal, preniesol len dve slová – bola to zdrvujúca kritika na našu adresu. A musel som mu dať za pravdu.

Na druhý deň, 4. októbra bol gen. Svobodom vydaný nový rozkaz k útoku o 12.00, s podporou delostreleckej paľby.¹⁰ Pre totálnu vyčerpanosť jednotiek sa však útok odložil a pravdepodobne sa už potom ani neuskutočnil v plnom rozsahu.¹¹ Zúfalú situáciu ďalej popisuje škpt. Stav: Zvyšky niekdajších práporov majú útočiť, dobiť údolia a hrebene nad nimi. Tie hlúčky vyčerpaných ľudí, roztrúsené na úseku tri kilometre širokom, skupinky stratené v lese a vzájomne o sebe snáď ani netušiace majú útočiť. A to na nepriateľa, ktorý ich očakáva dole v údolí a na protiľahlých svahoch v dobre vybudovaných úkrytoch, v suchu a v pomernom pohodlí, s dobre organizovanou paľbou a iste nie menšom počte aký máme my. Na štábe zboru aj brigád a u našich delostrelcov presne nevedia, kde sú naše jednotky v lese a kde sa nachádzajú nemecké odpory. Teda im sotva niekto môže poskytnúť palebnú podporu, najmä ak je navyše spotreba munície obmedzená a každé naše delo smie vystreliť len pár rán za deň. To čo bolo doteraz učinené, nemá žiadne výsledky. Prápory nepostupujú. Svoboda sa rozčuľuje.

Najďalej sa dostal SPO s 2. samopalným práporom, takmer až pod kótu Čerťaž, severo-západne od Medvedieho. Úderná skupina škpt. Hyneka sa dvakrát pokúsila dobiť kótu 580, avšak nepriateľ sa stále držal, dokonca sa zmohol aj na dve malé protiútoky. Vojakom tejto údernej skupiny, zlepenej z SPO a samopalných práporov bol i čatár Slávek Svítek, príslušník slávneho práporu samopalníkov 1. čs. tankovej brigády. Vo svojom denníčku písanom v tom čase popisuje stručne udalosti tých dní: 2. októbra: Presunuli sme sa na nový úsek do lesov a hôr. Lezieš z jedného kopca na druhý, si unavený a vyčerpaný. Na jednom kopci sme sa zastavili k odpočinku. Za chvíľu začali blízko nás padať míny. Našťastie nikomu neublížili. Dnes sme presne na hranici. Je to široký priesek v lese, ohraničený betónovými stĺpmi. Priesekom vedie cesta.
3. októbra: Dnes máme nešťastný deň. Prileteli dve míny. Dopadli pri presune priamo medzi nás. Padli: Višner, rtm. Fuchs a Markovič. Ranení boli por. Bánský a ppor. Petriška, Marovka a traja nováčikovia, takže nás zostalo ešte 15 bojových bodákov.
4. októbra: Sme stále v lese. Prší. Sme úplne premočení a priam obalení blatom. Držíme obranu. Za dňa to ešte ujde, hrejeme sa u ohníčkov a sušíme premáčaný odev. Večer ležíme vo vode a blato nám priamo zhora tečie za krk.
5. októbra: Držíme v lese obranu spoločne s SPO. Dnes som sa videl s ockom (otec Jaroslav Svítek bol výkonným rotmajstrom v SPO – pozn. autora). Črepinou z ručného granátu bol zranený čatár Kačer. Hovorí sa, že nás na tomto úseku majú vystriedať Rusi.

Tieto zápisky dopĺňa aj výpoveď oného raneného čatára Alexandra Kačera, z tej istej jednotky, ktorý popisuje svoje zranenie i zranenie ppor. Petrišky: Podporučíkovi Petriškovi črepina vyrazila jabĺčko kolena. Provizórne som ho ošetril a pomohol som ho dopraviť na ošetrovňu. Petriška však stratil mnoho krvi, takže nie je známe či prežil (v zozname padlých sa nenachádza – pozn. autora). Ja som bol ranený do ruky pri vstupe do lesa. Nemec po mne hodil z lesa ručný granát. Zachránilo ma jedine to, že vo chvíli výbuchu som bol schýlený nad našim padlým vojakom. Padol sem už skôr, mŕtvola ležala dole hlavou do priekopy pri ceste. Granát dopadol priamo do priekopy pod mŕtvolu, ktorá ma tak zakryla svojim telom pred priamym výbuchom a zachránila ma pred istou smrťou. Zohol som sa nad ňou, pozrieť sa či to nebol nejaký známy. Nebol. Ešte držal samopal v ruke. Chudák, poslúžil mi ešte po smrti.

Sovietske jednotky v iných smeroch dohodnutej ofenzívy v Československu postúpili. 242. tanková brigáda s časťou 67. streleckého zboru dobili Vyšnú Pisanú a 140. strelecká divízia Havranec. Nemcom tak začali v svidníckom sedle dýchať na krk. Vedomí si tohto rizika, stiahli Nemci niektoré svoje jednotky od Duklianského priesmyku. Veliteľ 38. armády vidiac vyčerpané jednotky 1. ČSAZ rozhodol, že bude pre ne lepšie, pokračovať v ich pôvodnom smere pozdĺž hlavnej cesty priesmykom. V 16.30 hod. 4. októbra prišiel na veliteľstvo zboru teda rozkaz z armády, opustiť svoje pozície a vystriedať 359. streleckú divíziu na pôvodnej čiare Barwinek – Zyndranowa – Lipowiec. Pre našich to znamenalo prakticky vrátiť sa z Československa naspäť do Poľska. Na pozíciách ostali len samopalné prápory, SPO a zabudnutý 5. peší prápor. Sťahovanie prebiehalo veľmi ťažko. Vyčerpaní vojaci hneď po odpútaní sa od nepriateľa padali na zem od únavy. Gen. Klapálek na toto stiahnutie spomína: V noci bolo nariadené vrátiť sa od hranice do pôvodného postavenia. Tá spiatočná cesta! Noc ako atrament, dážď, všade blato po členky. Čo – po členky! Po prudkom svahu tieklo blato ako láva, tak rozomleli zem kolesá vozidiel, vojenské boty i konské kopytá. Ľudia do toho padali, sám som so sebou niekoľkokrát pleskol, než som zišiel dole. Všetci sme boli obalení blatom. Potreboval som sa orientovať, niekto sa pokúšal posvietiť mi baterkou, ale pršalo na to všetko, na okuliare, na mapu a na buzolu, že trvalo dlhú chvíľu, než nám to bolo k úžitku. Aby som neriskoval v tej noci, keď omyl mohol byť jednoduchý a došiel na správne miesto, odkiaľ bolo nutné riadiť presun, šli sme podľa buzoly krok za krokom cez bažiny, potôčky, borili sa hlboko do bahna, ale došli sme presne a bezpečne k ceste. Návrat zo Studenieho Wierchu bol, myslím, fyzicky najobťažnejší v dobe pred priesmykom. Videl som, že ľudia sú na konci svojich síl – na stanovisko však bolo nutné dôjsť stoj čo stoj. Zobral som delostrelcom všetky vozidlá, a keď sme sa dostali na cestu, dal som najskôr odvoziť tú zbedačenú, zablatenú, vyčerpanú pechotu kam sa až dalo, a až potom sa autá vracali k svojim vlastným úkolom. Ako bola táto noc problémová je možné posúdiť z týchto dvoch prípadov. Podal som trestné oznámenie na veliteľa práporu (5. poľný prápor – pozn.autora), že nesplnil úlohu, teda nepriviedol v noci jednotku dolu k ceste, aby mohla byť prevedená na nový úsek s ostatnými, ale počkal v lese do rána. Vojenský súd uznal okolnosti tej noci za poľahčujúce do tej miery, že ho oslobodil. Ale keby osamelú jednotku v noci napadli nacisti, bolo by to pre nich dopadlo katastrofálne! Druhý prípad: iný prápor (4. peší prápor – pozn.autora), odvážaný autami, mal vystúpiť pri odbočke blízko dediny a pokračovať pešo strmou poľnou cestou do lesa. Šiel som za nimi o niečo neskôr, ale bol som veľmi prekvapený, že som ich nepredbehol ani na ceste ani ďalej v lese. Odbočiť nemohli, tak kde teda sú? Vcítil som sa do ich rozpoloženia a vrátil sa rýchlo na odbočku pri dedine. Usudzoval som správne. Vystúpili, ale než sa mohli zhromaždiť k pochodu, zaspali vyčerpaním i so svojimi veliteľmi pri prvých dedinských stavbách. Museli sme jedného po druhom budiť a prinútiť ich k chôdzi. Vracali sme sa tam, kde sme boli predtým, to jest na výšiny nad Zyndranowou.

1. čs. brigáda vystriedala Sovietov do 6.00 rána 5. októbra a 3. čs. brigáda do zotmenia toho dňa. Samopalné prápory a SPO sa z postavení v Československu vrátili do polnoci. Zbor dostal od armády rozkaz, prakticky sa iba usadiť na pozícii, sledovať priebeh sovietskych operácií a v prípade potreby zasiahnuť, či prenasledovať ustupujúceho nepriateľa.¹² Toľko ku krátkemu dvojdňovému pôsobeniu 1. ČSAZ na malom kúsku územia Československa, ešte pred 6. októbrom.

Takisto je známy aj tankový útok na československú hranicu od Zyndranowej 1. čs. tankovou brigádou 30. septembra 1944. Aj keď hranica bola takmer na dosah, útok dopadol katastrofou, zapríčinenou predovšetkým zle naplánovaným útokom velením zboru ako aj velením tankovej brigády. V tomto útoku prišla naša tanková brigáda zbytočne takmer o všetky tanky a padlo mnoho našich šikovných a kvalitných tankistov. Československé hranice sa dobiť nepodarilo. Čo sa týka 1. ČSAZ, ani jednotky, ktoré sa dostali k Šarbovu a Krajnej Porúbky 2. októbra neboli prvými na československom území. Prvá jednotka 1. ČSAZ ktorá sa dostala na územie Československa bol 1. československý samostatný stíhací letecký pluk, ktorý prišiel na stíhacích lietadlách Lavočkin La-5FN na pomoc Slovenskému národnému povstaniu. Aj keď tento pluk operačne a takticky priamo podliehal sovietskej 2. leteckej armáde, po vojenskej a disciplinárnej stránke spadal pod 1. ČSAZ.

15. septembra 1944 tesne pred 17.00 pristávajú na letisku Tri duby pri Zvolene (dnes letisko Sliač), štyri naše lavočky. Veliteľ pluku škpt. František Fajtl, jeho zástupca škpt. Ján Klán a velitelia 1. a 2. perute – npor. Josef Stehlík a npor. František Chábera. Velenie pluku priletelo dojednať s povstaleckou armádou spoluprácu. Po dosadnutí lavočiek slovenskí vojaci jasali, tlieskali a rozbehli sa k nim. Pilotov priam na rukách vytiahli z kabín.

„Jsem štábny kapitán Fajtl a přileteli jsme vám na pomoc!“ bola prvá veta veliteľa pluku v domovine. Domáci začali ešte viac burácať a vyhadzovať čiapky do vzduchu. František Fajtl na tento moment spomína: Hladil som nohami slovenskú zem, rozochvenú radosťou a nadšením, a míňal som neznámych ľudí, z ktorých niektorí, zvlášť tí starší, poznávali moju vojenskú hodnosť a vojensky ma zdravili. Stal som sa akýmsi oslávencom, ktorému okázalo uvoľňovali cestu a za ktorým sa tiahol stále pribúdajúci zástup zvedavcov. Zo všetkých strán sa k našim strojom zbiehali ľudia. Objala nás úprimnosť a nadšenie, ihneď sa zariaďovalo pohostenie. Bolo nám nádherne.

Na druhý deň ráno o 8.15 vzlietajú lavočky naspäť do Poľska, avšak iba tri – npor. Stehlík ostáva so svojim strojom na Slovensku. Pri včerajšom radostnom zoskočení z kabíny na domovskú pôdu si vyvrtol členok. Zvyšok velenia odchádza s cennými informáciami naspäť k pluku do Krosna a Stubna, aby ho priviedli naspäť, v plnej sile. 17. september 1944 bol deň D tohto pluku.

Dopoludnia vzlieta postupne celý pluk z poľského letiska Stubno a s krátkym medzipristátím v Krosne sa letí domov! Cieľom bolo improvizované letisko, respektíve lúka pri dedine Zolná neďaleko Zvolena. Táto lokalita bola volená pre utajenie činnosti pluku, ktoré sa dokonale podarilo po celú dobu. Presun bol organizovaný na dve fázy. V prvej obe perute leteli s hodinovým intervalom medzi sebou, rýchlo pristáli na Zolnej a zamaskovali stroje. V druhej fáze bol nasledujúcu noc prostredníctvom dopravných lietadiel presunutý pozemný personál pluku a materiálne vybavenie. Na návrat domov spomínal pilot 1. perute pluku, ppor. Jan Skopal takto: Let na poľné letisko Zolná prebehol hladko. Front sme preleteli v 3 000 metroch nad nesúvislou pokrývkou mrakov. Let musel byť utajený, preto sme celú dobu zachovávali rádiový kľud. Porušiť sme ho mohli jedine pri napadnutí. Vzhľadom k dobrej viditeľnosti za Karpatami, sme prešli do prízemného letu a slnečno nás sprevádzalo až k Popradu. Nízke Tatry síce pokrýval ľahký opar, ale údolie Hronu bolo čisté. Mrzelo nás, že sa neobjavil jediný nemecký stíhač. Každý sa chcel stretnúť s fašistami doma čo najskôr a byť prvým kto pošle nacistické lietadlo do horúcich pekiel. Uvítanie na lúke pri Zolnej bolo srdečné. Sotva sme stihli po pristáti vypnúť motory, už sa strojov dotýkali desiatky rúk ochotných dedinčanov a povstaleckých vojakov, aby ich odtlačili do pripravených úkrytov. Za niekoľko minút nebolo vidieť jediné lietadlo, všetky boli dokonale skryté. Všade kde sme sa potom zastavili, bolo hneď plno ľudí. Každý nás chcel vidieť, podať ruku, poplácať po chrbte, objať. Žiadne oficiálne preslovy, ale pekne od srdca k srdcu. Jadrná čeština, moravský dialekt, melodická slovenčina. Nikomu to nie je divné, všetci si dobre rozumieme.

Na Slovensku pristálo 22 lietadiel La-5FN s našimi pilotmi. Pri tejto príležitosti sa tak 17. september po vojne začal sláviť ako Deň československého letectva. Ku koncu dňa sa zachcelo vykonať nejaký symbolický slávnostný akt pri príležitosti pristátia pluku na československom území. Za pomoci dvoch slovenských vojakov zoťali mladý smrek, očistili ho od vetiev a pripravili ho ako vysokú žrď k postaveniu československej štátnej vlajky. Tú so sebou doniesol pilot ppor. Pavel Kocfelda. Mal ju zloženú pod košeľou okolo tela a priletel s ňou z Moskvy, cez celú Ukrajinu a Poľsko, no nikomu nepovedal ani slovo. Preto bolo prekvapenie pilotov dokonalé. Vlajka sa vztýčila na okraji letiska a bol to pre všetkých veľmi silný moment. František Fajtl: Zoradili sme sa pri symbole československej štátnej zvrchovanosti a čakali. Boli sme nesmierne kľudní. Nikto neutrúsil žiadnu poznámku ani vtip, takto som chlapcov ešte nepoznal. Skoro som sa zachvel. Keď doznelo hlásenie náčelníka štábu, postavil som sa pred pilotov a zavelil – Na počesť prvého pristátia československej odbojovej vojenskej jednotky na pôde vlasti, K vlajke hľaď! – A našim spôsobom som vymrštil pravú ruku k čapici na vojenský pozdrav. To bol signál pre všetkých ostatných. Ruky všetkých vyleteli k výnimočne slávnostnému salutu. Hrobové ticho skamenenej skupiny československých vojakov bolo prerušené sotva znateľným cvaknutím Valouškového fotoaparátu. Potom sa jeho majiteľ rýchlo skryl a zase sa postavil na svoje miesto vzrušeného rozjímania. Pretože nebolo pochýb že tu bolo. Tí, ktorí to vedeli, potlačili svoje dojatie a prehltli ho. Neviem presne ako to bolo so mnou, ale v očiach sa mi zaslzilo. Trvalo to zlomok sekundy, ale prešlo to celým mojim telom ako elektrický šok nesmiernej intenzity. Potom som pripažil a ostatní tiež. Mojej pozornosti neušlo ani okolie, kútikom oka som zahliadol jeho účasť. I deti na ceste zmĺkli a hľadeli na nás s detskou vážnosťou. Občania Zolnej a okolia prestali pracovať a smekli. Slovenskí vojaci stáli v pozore a zdravili.

Silné spomienky na túto chvíľu má aj Jan Skopal: Symbol našej štátnej zvrchovanosti pomaly stúpal na vrchol narýchlo otesaného kmeňa, desiatky hrdiel stiahnutých dojatím spievali štátnu hymnu. Stáli sme uprostred hradby slovenských hôr, vojaci i civili, Česi i Slováci, stáli sme ako prikovaní tým pohľadom a v duchu sme prisahali, že urobíme všetko pre to, aby sme čo najskôr spoločne zvíťazili. Aby červenomodrobiela vlajka zase viala v slobodnej zemi. Spomínali sme i na tých, ktorí sa tejto chvíle nedožili. Opustili naše rady nad britským i francúzskym pobrežím, zmizli navždy vo vodách kanálu La Manche i vo vlnách Atlantiku. Snívali o tomto dni rovnako ako my a dobre vedeli, že nádej dožiť sa tohto okamžiku je mizivá. Bojovali pre to, aby mohli žiť, nie aby umierali, každý návrat z plnenia úlohy ich približoval chvíli, ktorú sme prežívali teraz my. Aj ich zásluhou, pretože bez obetí by nikdy nebolo víťazstva, bez mŕtvych by nebolo živých.

Pre utajenie činnosti letiska Zolná, však po slávnostnom akte museli letci osadenú žrď s vlajkou zložiť. Už v nasledujúci deň podnikla skupina 8 pilotov, pod vedením už ozdraveného npor. Stehlíka útok na letisko Piešťany. Útok bol tak úspešný, že nemecká Luftwaffe prakticky prestala z tohto letiska operovať. Na našej strane bez strát, maximálne ppor. Leopold Šrom si odniesol pár škrabancov kapoty motora a vrtule, z extrémne nízkeho preletu cez telegrafné vedenie. Situácia vývoja SNP však nepriala a pluk bol po niekoľkých týždňoch relatívne úspešnej činnosti¹³ donútený uletieť 25. októbra 1944 preč, preto ani on nevydržal v Československu trvalo. Tento náš pluk si však zapísal svetový unikát. Bola to letecká jednotka s pozemným personálom, vykonávajúca činnosť z nepriateľom obkľúčeného územia, z pohľadu frontu prakticky z jeho týlu, rovnako ako zvyšok povstaleckého letectva. Podobná vec sa v histórii vojenstva veľmi ťažko hľadá.

Cez to všetko dokonca ani títo naši letci neboli prvými Čechoslovákmi, ktorí prišli do vlasti zo zahraničného odboja. Prvenstvo patrí diverzným výsadkárom, zhadzovaných na územie Československa, či už zo západu v rámci britskej SOE, alebo z východu v rámci rôznych organizácií. Na našom území tak boli vysadzované desiatky malých diverzných skupín s cieľom získavania informácii, organizovania domáceho odboja či záškodníckych akcií už roky pred tým. Prvým Čechoslovákom zahraničného odboja vysadeného do Československa bol rt. Otmar Reidl v rámci operácie „Benjamin“ z Veľkej Británie. Stalo sa tak 14. apríla 1941. Vplyvom navigačnej chyby však vyskočil nad rakúsko-talianskou hranicou a tak musel do Československa po rôznych útrapách (bol aj väznený) dôjsť pešo, čo sa mu podarilo po vyše dvoch mesiacoch od vysadenia. Najznámejšou výsadkovou operáciou je bez pochyby operácia „Antropoid“, v ktorej bol vykonaný atentát na Reinharda Heydricha 27. mája 1942, rtm. Josefom Gabčíkom a rtm. Janom Kubišom, za pomoci ďalších odbojárov a výsadkárov. Bez ohľadu na vyššie vypísané prvenstvá, ak nastavíme parametre prvého vstupu československých odbojárov pôsobiacich v zahraničí na územie Československa na trvalé – bez ústupu, nediverzné v týle, ale bojujúce na fronte s väčšou bojovou jednotkou, tak potom naozaj vyhráva 6. október 1944 a „prvý“ prechod elementov 1. ČSAZ.