Zoznam vybratých vojakov prechodu hranice
Ludvík Svoboda
Narodil sa v Hroznatíne na Českomoravskej vysočine, 25. novembra 1895. Už v 1. svetovej vojne bojoval v Rakúsko-Uhorskej armáde na východnej fronte, kde padol do zajatia a následne vstúpil do československých légii v Rusku. Tu sa zúčastnil bojov pri Zborove, Bachmači a absolvoval anabázu po transibírskej magistrále. V légiach dosiahol hodnosť kapitána. V medzivojnovej československej armáde pôsobil ako veliteľ rôznych vojenských jednotiek, najmä na Podkarpatskej Rusi, kde pobýval v Užhorode. Niekoľko rokov pôsobil aj ako pedagóg vo vojenskej akadémii v Hraniciach.
Mníchovská zrada ho zastihla v Kroměříži, ako veliteľa práporu v hodnosti podplukovníka. V roku 1939 odišiel do exilu cez Poľsko, kde založil legión československých vojakov, ktorý sa dostal do ZSSR. Tu bol legión internovaný. Po mnohých politických jednaniach v roku 1942 vznikol v Buzuluku 1. československý samostatný poľný prápor – zahraničná jednotka slúžiaca v zostave sovietskej armády. Jej prvým príslušníkom a veliteľom bol práve Svoboda. Po výcviku v Buzuluku nasledovala slávna bitka pri Sokolove v marci 1943, po ktorej bol prápor stiahnutý a v Novochopersku sa rozrástol na brigádu. Tá sa vyznamenala najmä pri bojoch o Kijev, Rudu, Belej Cerkvi a Žaškove v zime 1943/44. V hodnosti brigádného generála Svoboda viedol 1. čs. brigádu aj do Karpatsko-duklianskej operácie. Hneď na jej začiatku bol maršálom Konevom menovaný veliteľom 1. čs. armádneho zboru, namiesto gen. Kratochvíla. V čase KDO mal 49 rokov. Vo velení zboru pôsobil až do jari 1945, kedy odišiel na pozíciu ministra národnej obrany do československej vlády, kde vydržal 5 rokov.
Po zmene politickej situácie bol pri čistkách v armáde zbavovaný funkcií až napokon uväznený pre nepohodlnosť. Nakoniec bol prepustený a pracoval v JRD. Postupne bol opäť rehabilitovaný, no do politiky a armády už nevstúpil. Pôsobil v mnohých organizáciách venujúcim sa pamiatke vojny, prednášal mládeži a zaujímal sa o poddukliansky kraj. V roku 1968 sa však náhle stáva prezidentom republiky na návrh Alexandra Dubčeka. V tomto veľmi komplikovanom politickom období, zotrval vo funkcii prezidenta do roku 1975 a v ďalšom období sa opäť stal mierne nepohodlným pre komunistický režim. Následne pracoval vo Vojenskom historickom ústave. Zomrel 20. septembra 1979 ako 83 ročný v Prahe, jeho manželka Irena zomrela 10 mesiacov po ňom.
Zhodnotiť život Ludvíka Svobodu nie je ľahké. Počas pôsobenia na fronte mával časté konflikty s exilovou vládou v Londýne, keďže často konal nad rámec svojej kompetencie veliteľa danej jednotky. Boli to otázky ohľadom povyšovania a vyznamenávania vojakov, či mobilizácie do československej armády, jednania so sovietskymi orgánmi alebo organizovania československých jednotiek ako takých. Mnohé jeho rozhodnutia sa však ukázali ako správne, pretože situáciu videl z praktického hľadiska a nie od kancelárskeho stola. Zaslúžil sa tak veľkým dielom pri budovaní československých jednotiek na východe. Veteráni a pamätníci, ktorí ho poznali ho popisovali ako pokojného a rozvážneho človeka, s otcovským správaním. Mužstvo ho medzi sebou prezývalo „starý“. U vojakov bol obľúbený a držal si veľký rešpekt, rovnako potom aj u obyvateľstva oslobodených obcí, ktorým pomáhal. Bol veľmi ľudským veliteľom. Objektívne však treba priznať, že technicky a vojensky ako veliteľ zboru niekoľkokrát pochybil či zlyhal, čo mu bolo často po vojne vyčítané. Po vojne je však každý generálom. V novom Československu vstúpil do KSČ, avšak presadzoval sa ako komunista s ľudskou tvárou. Odmietal prenasledovanie zahraničných odbojárov a hlásil sa k legionárskym tradíciám. O Dukliansky kraj a Podkarpatskú Rus sa veľmi zaujímal a často ho navštevoval po vojne. V jeho povojnovom pôsobení ministra a neskôr prezidenta sa mu často vyčíta že nezakročil proti vtedajšej hrubej politike, ťažko to však dnes súdiť. O vojnových zážitkoch napísal knihu Z Buzuluku do Prahy, ktorá mapuje cestu našich jednotiek, no ťažko povedať v akom rozsahu je to jeho pôvodné dielo, keďže je propagandisticky editované. Jeho ďalšie knihy – Cestou života a Denník z doby válečné, mohli vyjsť až po revolúcii. Aj napriek tomu, že je niektorými považovaný za kontroverznú osobu a karieristu, Ludvík Svoboda bol vlastenec, obľúbený veliteľ s ľudskou tvárou a významná osobnosť československých dejín.
Zdeněk Stav
Narodil sa 19. mája 1911 v Prostějove. Po skončení základnej vojenskej služby v armáde absolvoval školu pre dôstojníkov delostrelectva v zálohe a vojenskú akadémiu v Hraniciach. V armáde slúžil v horskom pešom pluku, kde bol veliteľom roty doprovodných zbraní ako poručík.
Po mobilizácii v 1938 bol so svojou jednotkou dislokovaný na Podkarpatskej Rusi. Po rozpade Československa ušiel cez Poľsko do Francúzska, kde sa upísal do cudzineckej légie. V roku 1939 cvičil v légii senegalských strelcov v Alžírsku. Následne sa vrátil do Francúzska, kde pôsobil v československých jednotkách. V roku 1940 tak prešiel bojmi pri Marne, Siene, Loire a cez Gibraltar ušiel do Veľkej Británie. Tu sa vytvorila československá brigáda a Stav postupne prechádzal parašutistickým výcvikom, kurzom pre veliteľov vyšších jednotiek až bol nakoniec vycvičený ako tankista. V lete 1944 sa však dostáva na východný front, kde bol prevelený do 1. československého armádneho zboru. Tu je pridelený do 1. čs. brigády, kde pracuje na operačnom oddelení štábu brigády, neskôr sa stáva jeho veliteľom, teda operačným dôstojníkom v hodnosti štábneho kapitána. Na štábe často spolupracoval s veliteľom brigády, gen. Vedral-Sázavským, s ktorým si vytvoril dôverný vzťah. V čas KDO mal 33 rokov. Začiatkom októbra 1944 je však práve pred prechodom štátnej hranice prevelený z 1. do 3. brigády, kde plnil funkciu veliteľa 4. pešieho práporu, s ktorým prešiel ťažké boje. Po bojoch v KDO je určený ako veliteľ Náhradného práporu, ktorý bol prakticky výcvikovou jednotkou v týle. Pri organizácii 4. čs. brigády koncom vojny je zasadený do jej štruktúry, kde ho zastihol koniec vojny.
Po vojne pracuje na rôznych štábnych funkciách v hodnosti majora a absolvuje niekoľko kurzov. V roku 1949 je však ako nepohodlný režimu zatknutý, väznený a následne presunutý do táboru nútených prác. Koncom 60tych rokov je však rehabilitovaný. V 70tych rokoch pracoval na zapísaní svojich spomienok z vojny, no tie mohli byť vydané až po páde režimu. Jeho kniha vyšla pod názvom Povinnost nade vše.
Stav bol veľmi vzdelaným človekom, výborným a energickým vojakom a často s kritickým postojom voči svojim nadriadeným či podriadeným. Bol veľkým detailistom. Velenie 1. ČSAZ jeho kvalifikáciu a schopnosti nedokázalo plne využiť, často slúžil vo funkciách a pozíciách, ktoré boli pod jeho úrovňou vzdelania. Stav to vo svojej knihe pripisoval najmä tomu, že nebol komunistom a často si dovolil kritizovať nesprávne kroky velenia zboru. Jeho kniha dáva najmä na pôsobenie v 1. ČSAZ veľmi kritický pohľad na vec, odkrýva problémy, katastrofálny stav jednotiek a nezmyselnosť mnohých udalostí. Pre učeného a odborne kvalifikovaného dôstojníka „zo západu“, bol východný front plný improvizácie a nezmyselností skutočným šokom. Napriek tomu vo svojich funkciách pracoval efektívne a vynikajúco. V novom politickom režime po vojne ho však zastihol smutný osud, podobne ako mnohých iných zahraničných odbojárov.
Karel Klapálek
Klapálek sa narodil 26. mája 1893 v Novém měste nad Metují. V 1. svetovej vojne bol ako príslušník rakúsko-uhorskej armády zajatý v Rusku a vstúpil do československých légii. S légiou prešiel mnohými bojmi. Pri Zborove sa vyznamenal a neskôr bol povýšený na kapitána. Do vlasti sa vrátil v roku 1920 kde sa hneď zapojil do budovania armády. Pôsobil na rôznych veliteľských pozíciách v Prahe, Plzni, Michaloviciach a v Užhorode, kde sa zoznámil so svojou budúcou manželkou Olgou, s ktorou mal dcéru. Pôsobil aj ako pedagóg vo vojenskej akadémii v Hraniciach.
Po Mníchove 1938 ostal v Protektoráte a pôsobil v domácom odboji. Jeho bunku v Českých Budějoviciach však rozbili a tak bol nútený utiecť do zahraničia. Cez Maďarsko a Juhosláviu sa dostal do Sýrie. V hodnosti podplukovníka bol určený veliteľom 11. československého východného práporu, ktorý sa tu zorganizoval v rámci britskej armády. V roku 1942 s ním absolvoval boje v Libanone a v Sýrii proti Vichistickým Francúzom. Potom bojoval v severnej Afrike, kde prápor bránil priestor obliehaného Tobrúku. Po obrane sa prápor presunul do Palestíny, kde bol preorganizovaný na 200. čs. ľahký protilietadlový pluk a Klapálek bol povýšený na plukovníka. V roku 1943 sa tento pluk presunul do Veľkej Británie, kde bol pridelený do československej obrnenej brigády, v ktorej bol Klapálek určený ako zástupca veliteľa. V lete 1944 bol prevelený na východný front, už ako brigádny generál, aby posilnil rady 1. ČSAZ. Tu pôsobil ako veliteľ 3. čs. brigády, s ktorou ako 51 ročný prešiel KDO a boje pri Liptovskom Mikuláši, kde bol ranený v obci Žiar. Po vyliečení zaujal miesto veliteľa celého zboru, namiesto gen. Svobodu a vo funkcii vydržal až do konca vojny. Na májovej prehliadke v Prahe viedol 1. ČSAZ v čele pochodu na koni.
Po vojne bol postupne povýšený na armádneho generála a vykonával funkciu veliteľa vojenského okruhu. Aj keď cez vojnu vždy ostro vystupoval ako apolitický človek a nemiešal armádu a politiku, predsa len po pobyte v ZSSR vstupuje v 1948 do KSČ. Krátko na to je však aj tak po čistkách v armáde prepustený z armády, degradovaný, vyhodený zo strany a naopak väznený. Rehabilitácie a prepustenia sa dočkal až na základe prihovorenia sa Žukova, Koneva a Chruščova. Jeho žena Olga počas jeho života spísala manželove zážitky v diele Voják vypravuje. Sám potom napísal pamäti s názvom Ozvěny bojů. Neskôr bola o ňom vydaná aj kniha Zapomenutý generál Karel Klapálek, či Muž ktorý velil mužom.
Karel Klapálek zomrel 18. novembra 1984 v Prahe. Bol to skúsený a schopný veliteľ. Britskí kolegovia si ho veľmi cenili, a uznania sa dočkal aj na východnej fronte. Mal pokojné a rozvážne správanie, no vždy si vyžadoval tvrdú a ostrú disciplínu. V rámci toho niekedy rozdával tresty a trestné oznámenia na svojich podriadených, v prípade ich pochybenia. Jeho 3. čs. brigáda bola mladá a slabo vycvičená, preto bolo nutné držať disciplínu. Ako veliteľ 1. ČSAZ síce nedosiahol medzi vojakmi obľúbenosti ako Ludvík Svoboda, no velenie zboru zvládol dobre. Aj keď túto funkciu prevzal prakticky už na konci vojny. Karel Klapálek patrí k našim najvýznamnejším osobnostiam druhej svetovej vojny a určite si pocty doviesť 1. ČSAZ do Prahy plne zaslúžil.
Vilém Sacher
Narodil sa 17. februára 1907 v Prostějove. Za 1. republiky absolvent vojenskej akadémie v Hraniciach a vysokej vojenskej školy v Prahe. Počas kariéry prešiel rôznymi kurzami, pričom sa stále profiloval na odbornosť delostrelectva. Dosiahol hodnosť kapitána a pôsobil v jednotkách najmä na Slovensku. Tu ho aj zastihol rozpad Československa, po ktorom sa vrátil do Prahy, kde pracoval v civile. Zapojil sa do tajného domáceho odboja, no nakoniec musel pred gestapom v roku 1940 ujsť cez Juhosláviu na Blízky východ. Odtiaľ sa dostal do Francúzska kde bol zaradený k delostrelectvu 1. čs. divízie. Jednotka však bola evakuovaná do Veľkej Británie, kde vznikla 1. čs. zmiešaná brigáda. Sacher v nej pôsobil na štábe ako spravodajský dôstojník. Tu absolvoval aj parašutistický výcvik. Aj na základe toho bol pri formovaní 2. čs. paradesantnej brigády v ZSSR prevelený na východný front a pridelený k parabrigáde ako náčelník štábu v hodnosti štábneho kapitána. V lete 1944 však utrpel ťažké zranenie pri autonehode. Preto bol prevelený k 3. čs. brigáde kde bol veliteľom delostrelectva. V tejto funkcii prešiel celú KDO, po ktorej bol povýšený na majora. Mal vtedy 37 rokov.
S 3. čs. brigádou sa dočkal konca vojny ako podplukovník, po nej bol veliteľom delostrelectva vojenského okruhu. Absolvoval štúdium v Moskve. V 1949 sa stal veliteľom delostreleckej divízie, už ako generál. Krátko na to však bol označený za politicky nespoľahlivého, zbavený funkcií, prepustený z armády a vysťahovaný z Prahy. Následne pracoval rôzne ako robotník, čašník až nakoniec ako vedúci v zdravotnej zotavovni. V 1966 sa dočkal rehabilitácie a stal sa riaditeľom hotela v Prahe. Napísal knihy Pod rozstříleným praporem a Na počátku stála smrt. Opäť sa však postavil proti režimu, bol signatárom Charty 77 a tak bol znova zbavený hodnosti a vyznamenaní, jeho knihy sa nesmeli predávať. Napísal ešte knihu Krvavé velikonoce, no tá vyšla vtedy iba v Kanade.
Zomrel v Prahe v roku 1987 a druhej rehabilitácie sa mu dostalo až v 90tych rokoch. Takisto na základe jeho rukopisov vyšli aj jeho knihy Válka skončila na Hané či Ve stínu popravište. Cez svoje knihy sa v súčasnosti Sacher stal veľmi populárnym príslušníkom zahraničného odboja. Píše pútavo a zaujímavo, teda sa nestratil ani ako spisovateľ. Aj za vojny bol obľúbený v kolektíve, pre svoju priateľskú a veselú povahu. Bol typický najmä svojou zapálenou fajkou a neskôr aj paličkou. Sacher bol jeden z najlepších odborníkov delostrelectva akého 1. ČSAZ mal, pluky delva 3. čs. brigády patrili vždy medzi tie najlepšie.
Slávek Svítek
Svítek sa narodil 23. júla 1926 na Volyni v obci České Noviny. V kmeňovom liste má krstné meno Bohuslav, avšak vo všetkých jeho dokladoch i záznamoch figuruje familiárna zdrobnenina tohto mena Slávek (ako Bohuslávek). Aj keď v čase náborov do 1. ČSAZ na Volyni nepodliehal svojim vekom mobilizácii, dobrovoľne stúpil do našich jednotiek. Až počas výcviku v lete 1944 dovŕšil 18 rokov. Do armády vstúpil takisto jeho otec Jaroslav, ktorý bol v čase KDO výkonným rotmajstrom v SPO 1. čs. brigády a mnoho ďalších kamarátov či známych z rodiny.
Bol zaradený do samopalného práporu tankovej brigády, slávneho práporu npor. Sochora, ako tankový výsadkár. Zaobstaral si zápisníček obalený čiernou kožou, z ktorého urobil svoj denník a zapisoval tak udalosti vo svojom okolí každý deň. V jeho jednotke bolo veľa mladých a tak sa ako šikovný vojak rýchlo vypracoval na čatára už počas KDO. Pocítil hneď prvé tvrdé boje pri Wrocanke a Machnowke. So svojou jednotkou potom prešiel tvrdými bojmi o kótu 534, Hyrowu horu, o mesto Dukla a zúčastnil sa aj tankového útoku na československú hranicu. Po ňom už prakticky samopalný prápor tankovej brigády fungoval ako pešia jednotka, často v spolupráci SPO a samopalníkmi 1. čs. brigády. Niekedy sa teda počas bojov stretol so svojim otcom, od ktorého sa v tomto období dozvedel že padol jeho strýc, otcov bratranec Josef Miler, takisto z Českých Novín.
Po prechode hranice je jeho jednotka nasadzovaná v bojoch o kopec Obšár pri Nižnom Komárniku. Z jeho jednotky zostalo len zopár vojakov, väčšina kamarátov padla. Koncom októbra bol Svítek ľahko ranený črepinou do prstu na ruke a tak sa chvíľu ocitol v zdravotnom obväzisku. Tu svoj denníček odovzdal do úschovy tety. Jeho ďalší osud je tak známy už iba z archívnych záznamov a výpovedí veteránov. Po usadení sa jednotiek na Ondave bol Svítek prevelený do 1. samopalného práporu (veliteľ por. Erik Laufr) z 1. čs. brigády, ako veliteľ samopalnej čaty v rote ppor. Ivana Hundu. V januári 1945 sa rota ppor. Hundu niekoľkokrát vyznamenala v bojoch za Ondavou, pred Levočou či na Važci. O Svítkovi a jeho jednotke niekoľkokrát písali frontové noviny. Začiatkom februára bol Svítek povýšený na rotného a Hunda na poručíka. V bojoch na Liptove sa Svítek veľmi vyznamenal ako odvážny a šikovný vojak. Absolvoval mnohé nebezpečné výpady v nemeckom týle, podarilo sa mu zajať jazykov a zistiť informácie. Za dobu pár týždňov nazbieral tri Vojnové kríže 1939, dve medaile Za Chrabrosť a stále bol populárnym v armádnej tlači. Logicky tak prišiel návrh na povýšenie na podporučíka a rozkazom zboru z 7. marca 1945 mu bolo vyhovené.
Svítek sa ho však už „in natura“ nedočkal, pretože padol na prieskume deň predtým pri dedine Smrečany. Podvečer 6. marca 1945 vyrazila Svítkova čata smerom k dedine Okoličné, za cieľom nepozorovane dostať nemeckého zajatca. Nemci ich však zbadali a spustili prudkú paľbu, ktorá ich pribila k zemi do snehu. Ležiacemu Svítkovi guľka prešla medzi kľúčnou kosťou a ľavým ramenom, zasiahla srdce a vyletela von pravým bokom. Bol okamžite mŕtvy, ani nezastonal. Samopalníci sa tak museli stiahnuť bez svojho obľúbeného veliteľa, pre hustú paľbu ho nemohli stiahnuť. Až po polnoci sa priplazili naspäť k nemeckým pozíciám a Svítkove telo odtiahli do Smrečian, kde ho ráno pochovali. Podporučík Bohuslav „Slávek“ Svítek, padlý 18 ročný veliteľ čaty samopalníkov ostal po vojne takmer zabudnutý. Niekdajší pracovník osvety zboru Václav Širc však našiel jeho denníček a vypátral jeho bližší osud v bojoch na Liptove. Jeho otec Jaroslav vojnu prežil.
Alexander Kačer
Alexander Kačer sa narodil na Volyni v obci Semiduby 14. decembra 1916. Ako 27 ročný narukoval do československej armády, na jar 1944 do 1. ČSAZ, kde sa dostal do samopalného práporu tankovej brigády. Pôsobil v rovnakej čate ako Slávek Svítek. V čase KDO bol slobodníkom a s jednotkou prešiel mnohými bojmi.
Azda najhorúcejšie chvíle prežil v bojoch o kótu 460 pri Zyndranowej, keď zostal na svahu spolu s dvoma kamarátmi odrezaný a čelil nemeckému protiútoku. V bunkri spolu s ním ostal Václav Reháček a Jozef Holas. Oproti nim sa zdvihla nepriateľská pechota do protiútoku za podpory mínometov. Kačer z rúk padlého Nemca ukoristil samonabíjaciu pušku s optikou (pravdepodobne Gewehr G43) a kedže patril k skvelým strelcom spustil proti rojnici mierenú rýchlu paľbu. Strieľal tak svižne, až časom zapálil drevené pažbenie pušky a Reháček sa ocitol len v roli nabíjača zásobníkov do pušky pre Kačera. Holas pálil zo svojho samopalu. Títo traja vojaci sa držali s potom na čelách zubami nechtami a horlivo odrazili niekoľko nemeckých pokusov o postup vpred. Nemci boli donútení presmerovať útok, čím obišli post týchto troch obrancov. Kačerova skupinka sa tak ocitla ešte viac odrezaná a obkľúčená zo všetkých strán. Holas a Reháček vybehli z bunkra a chránili jeho zadnú časť. Nemecký útok však na druhom slede vyhorel a postupne ustupoval späť. Zo susednej odrezanej pozície sa ozýval aj ukoristený guľomet Slováka, bývalého partizána slobodníka Kvačkaya, ktorý sa sám horlivo bránil podobne ako títo traja. Reháček spomína na totálny masaker, Kačer vraj strieľal Nemcov ako figuríny na strelnici. Medzi ustupujúcich Nemcov vyhádzali aj plnú debničku koristných granátov.
Po útoku prišlo na štatistiky. Sila útoku predstavovala približne 160 nemeckých vojakov, z čoho takmer polovica ostala na bojisku mŕtva alebo zranená. Obrancov v druhom slede bolo zhruba 40. Na úseku Kvačkaya zostalo 10 padlých, a pred bunkrom Kačera, Holasa a Reháčka zostalo 13 padlých a 30 ranených. Z tohto pekla vyšli všetci štyria bez škrabanca. Všetci boli toho dňa mimoriadne povýšení o dva stupne a bol im udelený Vojnový kríž 1939. Kačer sa tak stal čatárom. 5. októbra bol však zranený črepinami z ručného granátu a bol odsunutý na ošetrovňu. Trvalý prechod hranice v priesmyku tak teda nezažil. Počas liečenia zo zranenia sa na pár dní dostal domov na dovolenku. Fotografia zachytáva Alexandra Kačera so svojou rodinou práve počas tejto návštevy. Po nej sa vrátil naspäť na frontu, no jeho ďalší osud a pôsobenie je zatiaľ neznáme. Isté je iba to, že vojnu prežil.
Viktor Janeček
Narodil sa 20. januára 1911 v meste Luck na Volyni. Tak ako mnoho Volyňákov, v marci 1944 vstúpil do 1. ČSAZ. Bol zaradený do 3. práporu 1. čs. brigády. Počas bojov si občasne písal denník, ktorý publikačne spracoval Václav Širc. Zúčastnil sa ťažkých bojov pri Wrocanke a Machnowke, Hyrowej hore i pri meste Dukla. V Zyndranowej bol určený veliteľom čaty 2. pešej roty (ppor. Michal Gošč) v hodnosti rotného a zúčastnil sa prieskumu na našom území. Tu však bol zasiahnutý do hlavy, takmer vykrvácal a zomrel. Podarilo sa mu však preplaziť späť do Poľska, kde ho našli kamaráti a odviezli na obväzisko. Guľka mu vnikla za pravým uchom dnu a vyletela pod ľavým okom. Bol poslaný do nemocnice v Ywonieczie, potom letecky presunutý z Krosna do Rzeszowa a vlakom do Ľvova. Až v Ľvove bol rentgenovaný. Tu mu pri plnom vedomí bez narkózy pinzetou vyberali úlomky kostí spod pravého oka, pri čom samozrejme omdlel od bolesti. Po niekoľkých dňoch ho prišla navštíviť manželka z Lucku, ktorá sa o jeho zranení dozvedela. 30. novembra 1944 bol presunutý vlakom do nemocnice v Melitopoli, kam došiel 6. decembra 1944. Trpel neznesiteľnými bolesťami na ktoré nepomáhali žiadne lieky. Na Vianoce 1944 mu bolo smutno za rodinou v Lucku, za manželkou a deťmi doma. 12. januára 1945 je prepustený do domáceho liečenia a odchádza domov k rodine. Napriek priestrelu hlavy sa zo zranenia zotavil relatívne rýchlo, no doživotne už ostal invalidom. Ostal slepý na ľavé oko a hluchý na pravé ucho, s častými bolesťami hlavy. Často však rozprával o veľkom šťastí, že prežil. Po vojne sa presťahoval s rodinou do Žatca, kde pracoval v trafike.
František Krupka
Narodil sa 9. novembra 1921 na Volyni v obci Teremno. Na jari 1944 vstúpil do 1. ČSAZ ako 22 ročný. Keďže sa pri výcviku javil bystrým a schopným vojakom, bol hneď poslaný do Rjazaňského vojenského učilištia, aby vyštudoval dôstojníka pechoty. Po úspešnom absolvovaní štúdia bol 8. septembra 1944 poslaný transportom na Duklu, kde medzitým práve začínala KDO, aby zastával niektorú z veliteľských pozícií v hodnosti podporučíka. Keďže vlak prechádzal cez Volyň, on a pár jeho kamarátov sa rozhodli, že sa zastavia na pár dní doma, pozrieť rodičov a známych a potom transport rýchlo dohonia. Mladíckou nerozvážnosťou sa však dopustili dezercie a nedovoleného vzdialenia sa. K 1. ČSAZ na Duklu sa dostali s dvojdňovým meškaním 26. septembra 1944.
Kým ostatní absolventi Rjazaňského učilištia po príchode na frontu boli menovaní podporučíkmi, títo previnilci hodnosť nedostali a ostali vojakmi. Keďže však 3. čs. brigáda akútne potrebovala schopných prieskumníkov, vyhli sa dočasne trestnému oddielu a boli pridelení do prieskumnej roty 3. čs. brigády, prípadne rozdelení do prieskumných čiat práporov brigády. Pplk. Fanta ich osobne rozdeľoval medzi jednotky. Paradoxne aj keď previnilci nemali žiadne hodnosti, boli určovaní za veliteľov družstiev a čiat, kde velili poddôstojníkom. Rovnako obišiel aj Krupka, ktorý sa dostal do prieskumnej roty 3. čs. brigády. Následne sa zúčastnil niekoľkých prieskumov v nemeckom týle ešte pred 6. októbrom. Po trvalom prechode hranice, keď sa jednotky zasekli pred kótou Obšár, boli previnilci stiahnutí od jednotiek a predvolaní pred poľný súd. Ten im potvrdil neuznanie dôstojníckej hodnosti a zaradil ich do trestaneckej jednotky, za zbehnutie na Volyni.
Trestná jednotka bola nasadzovaná často do najťažších bojov a vojak sa z nej mohol vykúpiť vyznamenaním sa v boji, hrdinstvom či zranením. 22. novembra 1944 sa Krupka pri dedine Medvedie stal obeťou nemeckého snajpera sediaceho na strome. Ten ho svojou paľbou pribil k zemi a Krupka sa musel schovať za peň stromu. Ten však neposkytoval dostatočné krytie a snajper ho po chvíli ostreľovania zasiahol vzadu do stehna a prestrelil mu šľachy. Krupka sa odvtedy už nepohol a snajper ho prestal ostreľovať. Počas nasledujúceho delostreleckého prepadu sa ranený po lakťoch odplazil vo veľkých bolestiach. Pri plazení si úplne predral košeľu, blúzu i kabát a lakte zodral do krvi. Po namáhavom plazení sa dostal na okraj lesa, kde ho našli spolubojovníci a pomohli mu. Strávil vyše 4 mesiace v nemocniciach v Premyslu, Ľvove, Sanoku a Humennom. Lekárom sa podarilo zošiť šľachy. Do 1. ČSAZ sa vrátil po vyliečení sa počas bojov na Liptove 1945, kde už pôsobil ako veliteľ pešej čaty v hodnosti čatára v normálnej jednotke (do trestnej jednotky sa už nevrátil). Dôstojnícka hodnosť mu bola vrátená až po vojne.
Podobný osud mali aj ostatní previnilci z oného zbehnutia počas cesty z dôstojníckej školy. Mnohí tak začínali v hodnostiach opäť od piky. Niektorí sa v trestnej jednotke vykúpili zranením, no mnohí zostali invalidmi. Padlým hodnosti priznali in memoriam. Dnes pri pohľade na závažnosť prečinu dvojdňového zbehnutia sa následný trest zdá prikrutý a nelogický. V čase nedostatku školených dôstojníkov na pozícii veliteľov peších jednotiek v poli, boli čerství absolventi dôstojníckeho učilištia poslaní do trestného oddielu kde pôsobili ako vojaci. Dokazuje to aká tvrdá disciplína a morálny stav vládol v tom čase na východnej fronte.
Michal Sabadoš
Narodil sa 18. augusta 1920 na Podkarpatskej Rusi v dedine Zadné (dnešné Priboržavskoje pri mestečku Iršava na Ukrajine). Pracoval ako stavebný a neskôr lesný robotník pri Iršave, no kedže Podkarpatská Rus po rozpade Československa pripadla Maďarsku, musel narukovať do maďarskej armády. Z nej však v decembri 1942 dezertoval v priestore Losev pri rieke Don a pridal sa k sovietskym partizánom. Po pôsobení u partizánov bol zadržaný a internovaný v tábore Krasnogorsk, za účelom identifikácie. Čoskoro bol však prepustený a vyslaný do partizánskeho učilištia v Obarove pri Rovne.
Od 01. mája 1944 bol oficiálne vedený v československej armáde, kde bol na základe jeho skúseností zaradený do roty Zvláštnych úkolov. V Obarove absolvoval partizánsky výcvik spolu s ďalšími Čechoslovákmi. Následne na to bol 02. júla 1944 vysadený v rámci 24 člennej diverznej výsadkárskej skupiny „Maslov“, organizovanou Ústredným štábom partizánskeho hnutia v Kijeve. V tejto skupine bol okrem neho ešte jeden Čechoslovák, Vasil Buglina. Zoskočili v priestore Czierna Góra pri Krosne v Poľsku. Ich bojovým priestorom bol nemecký týl v oblasti poľsko-slovenských hraníc na východnom Slovensku. Začiatkom októbra 1944 skupina prešla frontou a spojila sa s Červenou armádou. Sabadoš bol zaradený do 1. ČSAZ do prieskumnej roty 3. čs. brigády. Vtedy mal hodnosť desiatnika, 22 rokov a funkciu veliteľa družstva. Bol šikovným prieskumníkom a neraz sa so svojim družstvom vyznamenal. 25. októbra 1944 bol uvoľnený z 3. čs. brigády do čs. náhradného pluku v Chuste na Podkarpatskej Rusi. Tu potom pôsobil na hraniciach až do konca vojny ako poddôstojník finančnej stráže. Jeho bratranec, Vasil Vaľo v 1. ČSAZ pôsobil ako spravodajský dôstojník 2. pešieho práporu.
Po vojne Sabadoš ďalej slúžil vo finančnej stráži, neskôr bol úradníkom technickej správy a počas 50tych rokov dôstojník armády v Prešove a Košiciach. Veľmi rád mapoval dejiny duklianského bojiska, zbieral výpovede bojovníkov a spolupracoval s múzeom vo Svidníku, kde pred dôchodkom aj pracoval. Napísal niekoľko kníh, v ktorých sa venuje najmä vlastným zážitkom z partizánskej alebo prieskumníckej činnosti (napríklad Padáky nad Karpatami). Jeho knihy sú písané veľmi pútavo. Sabadoš prežil mnoho akcií a tak výpoveď autentických dobrodružstiev je veľmi zaujímavá. Pracoval aj na mnohých príspevkoch do rôznych historických zborníkov. Zomrel 30. júna 1999 v Košiciach.
Arnošt Steiner
Narodil sa 12. januára 1915 v Třinci. Počas mníchovského roku 1938 slúžil v Uherskom Hradisku. Po zmene situácie v Československu bola jeho rodina odvlečená do Poľska, keďže boli židovského pôvodu. Steinerovi sa spolu s otcom Jakobom podarilo ujsť do Sovietskeho zväzu, no jeho matka a sestra Alžbeta s polročným dieťaťom zahynuli v koncentračnom tábore Osvienčim v roku 1942. Steinerovci však boli zatknutí za nelegálny prechod hraníc ZSSR a boli na 10 rokov uväznení do tábora nútených prác na Sibíri. Tu prežívali ako drevorubači.
Začiatkom roku 1942 však začala byť v ZSSR formovaná československá jednotka a Steinerovci boli do nej prepustený. V Buzuluku pri tvorení 1. čs. sam. poľného práporu bol Arnošt Steiner zadelený ako desiatnik do guľometnej roty, jeho otec Jakob vzhľadom na svoj vek do kuchyne. Sympatické výkony Arnošta si pri výcviku všimol ppor. Antonín Sochor, ktorý ho poslal do školy pre dôstojníkov v zálohe. Po úspešnom absolvovaní bol v hodnosti rotného, zástupca veliteľa čaty v guľometnej rote. Prápor sa pripravoval na odchod na front a otec Jakob požiadal o preloženie do Arnoštovej čaty. Aj napriek tomu, že sa Arnošt na svojho otca za to hneval, mal už predsa len 60 rokov, bolo mu vyhovené. Otec chcel byť totiž stále so synom, keďže obaja prešli už veľkými útrapami a ostali v rodine sami. Srdečný záchvat však otca Jakoba donútil ostať v Buzuluku pri náhradnom prápore.
V Sokolove sa Arnošt Steiner zúčastnil najťažších bojov, keď bol so svojou čatou pridelený k posilneniu 1. pešej roty npor. Otakara Jaroša, brániť kostolík. Po dvoch dňoch krutých bojov sa so svojimi maximami prebil z obkľúčenia. Nasledovali boje o Kijev, kde bol Steiner už podporučíkom a veliteľom čaty ťažkých guľometov 2. práporu 1. čs. brigády. V malej prieskumnej skupinke sa dostal až na hlavnú železničnú stanicu v Kijeve, kde prežil horúce chvíle odrezaný od zvyšku jednotky. Pri bojoch o Kijev jeho čata zničila niekoľko nepriateľských postavení. V boji o dedinu Ruda jeho jediný maxim dokázal zničiť celú nemeckú kolónu a spôsobiť jej veľké straty. Steiner prešiel aj bojmi pri Žaškove a Bielej Cerkvi. Pri rieke Horný Tikič takmer prišiel o život. Viezol sa na tanku, ktorý zasiahol delostrelecký granát a tlaková vlna Steinera ďaleko odhodila. Svedkovia si už mysleli že bol granátom roztrhaný, jemu sa však zázrakom nič nestalo.
V KDO však prežil azda najkrutejšie a najkrvavejšie boje, vždy bol osobne v tom najväčšom pekle. Z pôvodných 94 vojakov jeho roty ostalo 11. Aj 1. pešia rota mala podobný osud, navyše prišla o všetkých svojich veliteľov. Steiner bol teda ustanovený veliteľom týchto dvoch zvyškov, ktoré sa spojili v jednu rotu. Jeho rota zvádzala dlhé boje o kótu 534, ktorá neustále menila majiteľa. Tu Steiner opäť unikol smrti, keď ho v boji muža proti mužovi, nepriateľ takmer zadusil. Steinerovi sa však podarilo vytiahnuť pištoľ, a Nemca zastreliť. Potom nasledovala druhá ťažká kóta, 694 – Hyrowa hora. Aj tu zažil ťažké chvíle v obkľúčení a dostal zásah črepinou do tváre – preťala mu pery. Steiner však ostal pri svojej jednotke bojovať ďalej. Hrdinstvo 2. práporu si všimol aj sám veliteľ 1. ukrajinského frontu maršál Konev, ktorý niektoré boje sledoval zo svojej pozorovateľne. 6. októbra pri trvalom prechode Československých hraníc je jeho rota jednou z prvých doma a zapichuje v priesmyku československú vlajku. V Československu tvrdo bojuje o kótu Obšár a dostáva sa mu povýšenia na poručíka. Na konci KDO sa stal spravodajským dôstojníkom 2. práporu, keď vystriedal preveleného Vasila Vaľa. V roku 1945 bol určený náčelníkom štábu práporu, s ktorým zvádzal boje na Liptove. Najmä jeho zásluhou sa dobila dedina Bobrovec. Jeho otec sa medzitým s náhradným práporom dostal do Popradu a bol na svojho syna patrične hrdý. Tesne pred koncom vojny bol už nadporučík Steiner prevelený do Košíc na ministerstvo národnej obrany.
Po vojne pracoval ako kapitán v obranno-spravodajskej zložke ako prednosta oddelenia. Koncom roku 1946 však odmieta ponuku stať sa dôstojníkom z povolania a naopak k 1. januáru 1947 na vlastnú žiadosť odchádza z armády. Ako spravodajskému dôstojníkovi sa mu dostávali do rúk informácie s ktorými pravdepodobne nesúhlasil, a tak sa vzdal funkcie. Možno si tým zachránil ďalší osud, jemu podobní kolegovia boli totiž po roku 1948 prenasledovaní. Zvyšok života prežil skromne, pracoval ako elektromontér, či mechanik v Brne. V roku 1965 odchádza do dôchodku a zomiera 20. októbra 1982. Arnošt Steiner sa stal skutočným symbolom hrdinu. Počas celého nasadenia našich jednotiek na fronte bol vždy vpredu, v mnohých bojoch a prežil bez ujmy na zdraví. Vždy strhával svoje jednotky do boja a jeho pričinením sa stal 2. peší prápor 1. čs. brigády jedným z najlepších v rámci 1. ČSAZ, najmä na Duklianskom bojisku. Už na fronte ho začali prezývať „nesmrteľný“. Získal sedem (!) Válečných krížov, dve medaile Za chrabrost, rád Bieleho leva, sovietsky rád Červeného práporu a mnohé ďalšie vyznamenania. Paradoxne nikdy nedostal Zlatú hviezdu hrdinu ZSSR, aj keď svojimi činmi niekoľkokrát splnil kritéria. Napísal pamäte, ktoré boli knižne spracované s názvom Za cenu života. Nesmierne zaujímavá kniha je plná Steinerových zážitkov.
Josef Knop
Narodil sa 30. januára 1909 v Žamberku. Počas základnej vojenskej služby v roku 1929 absolvoval školu pre dôstojníkov v zálohe, po ktorej odišiel študovať na vojenskú akadémiu v Hraniciach. Ako čerstvý poručík bol v roku 1932 zadelený ako veliteľ čaty hraničiarskeho práporu v Rimavskej Sobote. Ďalej slúžil u obrneného vlaku v Miloviciach a absolvoval niekoľko delostreleckých kurzov. V roku 1937 bol ako nadporučík veliteľom kanónovej čaty. Po okupácii Československa bol prepustený z armády a tak začiatkom roku 1940 ušiel do zahraničia. Po strastiplnej ceste cez Balkán a Blízky východ sa dostal do Francúzska. Tu bol zaradený do československého 2. pešieho pluku ako veliteľ guľometnej roty, s ktorou prešiel obrannými bojmi vo Francúzsku. Po evakuácii do Veľkej Británie, absolvoval parašutistický kurz a ďalšie špeciálne zdokonaľovacie kurzy. Koncom roka bol už ako štábny kapitán prevelený na východný front. Tu bol určený ako padákový dôstojník novej 2. čs. paradesantnej brigády, no krátko na to bol menovaný veliteľom roty Zvláštneho určenia (spočiatku sa táto jednotka nazývala Oddiel zvláštnych úkolov). V lete 1944 je však prevelený do 1. čs. brigády, kde je určený veliteľom 2. poľného práporu.
V jeho velení Knop prejde bojmi v KDO a ako prvý z práporov 1. ČSAZ sa dostáva trvalo na územie Československa. V zvyšných bojoch na Dukle je 2. prápor jedným z najlepších a najhodnotnejších. Na konci KDO mala 1. čs. brigáda tak veľké straty, že sa zvyšky ostatných bojových jednotiek brigády začlenili do 2. práporu a vznikla „Bojová skupina Knop“. Vo februári 1945 je určený zástupcom veliteľa 1. čs. brigády a ešte v ten mesiac je potom prevelený do 3. čs. brigády, takisto ako zástupca veliteľa. Po najťažších bojoch na Liptove je pridelený na ministerstvo národnej obrany do Košíc, už ako major.
Po vojne študuje na Vysokej škole válečnej v Prahe a je povýšený do hodnosti plukovníka generálneho štábu. Koncom roka 1945 sa oženil s manželkou Ludmilou, s ktorou mal neskôr dcéru. Knopovi sa však zdravotne prihoršilo, následkom nedoliečenia chorôb z vojny. Po vyliečení pôsobí na štábe vojenskej oblasti v Táboře. Koncom roka 1947 sa však na vlastnú žiadosť necháva preložiť domov do Žamberku, aj za cenu nižšieho služobného miesta – veliteľa pešieho práporu. Chcel byť pri rodine aj za cenu straty sľubnej vojenskej kariéry. Čistky v československej armáde neobišli ani Knopa, a tak je v roku 1949 zatknutý a uväznený na doživotie. Je degradovaný a zbavený funkcií. Neskôr je jeho trest znížený na 25 rokov a v roku 1962 dostáva amnestiu prezidenta.
Po celý zvyšok života pracoval na podradných miestach. Josef Knop zomrel 1. apríla 1966 v nemocnici v Ústí nad Orlicí, na následky nedoliečených chorôb z vojny, zhoršených ešte vo väzení. Rehabilitácie sa dočkal až v 90tych rokoch. Jeho spolubojovníci na neho vždy spomínajú ako na schopného a energického veliteľa. Často krát, podobne ako aj iní velitelia práporov a rôt, osobne strhával vojakov k boju so samopalom v ruke a bol vždy v „ohni“. Bol prísnym veliteľom a jeho vojaci ho vždy rešpektovali. Vyznamenal sa najmä ako skvelý veliteľ práporu na Dukle. Veľa víťazstiev a rozhodujúcich bojov v Karpatoch vykonala práve jeho jednotka. Za vojny získal päť Válečných krížov, Suvorov rád III. stupňa a ďalšie mnohé vyznamenania. Aj tento náš hrdina však padol za obeť nového režimu po roku 1948, tak ako aj stovky ďalších.
Vasil Vaľo
Narodil sa 24. apríla 1921 v dedine Zadné na Podkarpatskej Rusi (dnešné Priboržavskoje pri mestečku Iršava na Ukrajine). Už od malička sa poznal aj s Michalom Sabadošom, s ktorým boli bratranci z tej istej dediny. Od mlada rád čítal a prispieval do denníkov a novín svojimi článkami. Dokonca bol aj najmladším laureátom Baťovej novinárskej ceny. Písal často o práci a živote na Podkarpatí a niektoré jeho články mali protifašistický a protihortyovský charakter. V čase pripadnutia Podkarpatia Maďarsku študoval na gymnáziu v Chuste a založil protifašistický spolok, ktorý pracoval ako antipropaganda, najmä ilegálnou tlačou. V máji 1940 však musel z Podkarpatia ujsť, pretože jeho skupina bola prezradená. Dokonca bol aj zatknutý maďarskými orgánmi, no podarilo sa mu ujsť. Hranicu do ZSSR prešiel v priestore Beskýd spolu s kamarátom Ivanom Krišenikom 12. mája 1940, no tu boli zatknutí za nelegálne prekročenie hraníc. Na slobodu sa dostal až v roku 1942, keď bol prepustený do formujúcej sa československej jednotky v Buzuluku.
Bojov v Sokolove sa nezúčastnil, pretože ostal pri náhradnom prápore. Bojový krst zažil v 1. čs. brigáde v Kijeve, Vasiľkove a Rude. Začiatkom roku 1944 pri bojoch o Bielu Cerkev zaujal miesto spravodajského dôstojníka 2. poľného práporu, hoc mal hodnosť ešte len desiatnika. Vystriedal totiž rtm. Moru, ktorý bol ťažko zranený. Na začiatku KDO mal ako 23 ročný hodnosť podporučíka a s 2. práporom sa zúčastnil jeho slávnych, ale aj ťažkých bojoch. Krátko po prechode hranice bol povýšený do hodnosti poručíka a prevelený do 3. čs. brigády, kde plnil funkciu spravodajského dôstojníka. Jeho miesto v prápore zaujal Arnošt Steiner. Koncom roku 1944 bol odvelený z 1. ČSAZ a zaujal pozíciu vojenského veliteľa okresu Tjačev na Podkarpatskej Rusi, následne pôsobil ako styčný dôstojník Národnej rady v Chuste. Po odstúpení Podkarpatskej Rusi ZSSR však musel odísť.
Po vojne pracoval ako pedagóg na Vojenskej akadémii v Hraniciach, v roku 1946 vstúpil do KSČ a ďalej pracoval na Ministerstve národnej obrany v intendancii. Keďže pre nastávajúci režim po 1948 nebol „závadný“ jeho vojenská kariéra naopak rozkvitala. V 50tych rokoch bol po mnohých vojenských pozíciách napokon zástupcom náčelníka generálneho štábu ČSĽA. V 60tych rokoch študoval mimo iné aj v Moskve a v roku 1971 sa stal dokonca prvým námestníkom ministra národnej obrany, kde pôsobil až do roku 1976. Počas tohto obdobia dosiahol hodnosť generálplukovníka. Okrem toho pôsobil aj vo funkcii člena ÚV KSČ a ÚV SPB. Zomrel 8. augusta 1979 v Prahe. Vasil Vaľo bol inteligentným človekom, po vojne sa mu aj splnil sen vyštudovať za inžiniera. Na fronte a najmä na Dukle si ho veteráni pamätajú ako veselého človeka, ktorý vždy vedel pozdvihnúť náladu mužstva. Vedel pútavo rozprávať a zabávať. Mnohí veteráni mu však vyčítajú, že po vojne zabudol na svojich kamarátov a nepostavil sa proti čistkám v armáde, naopak využil politickú situáciu k svojej úspešnej kariére. Nech bola motivácia jeho konania po vojne akákoľvek, ako vojak na fronte mal nespochybniteľné zásluhy, najmä ako spravodajský dôstojník.
Pavel Čmelík
Narodený 26. júna 1917 v dedine Meželička v Žitomírskej oblasi, dnešnej Ukrajiny. O Pavlovi Čmelíkovi sa toho dodnes veľa nevie. Niektorí veteráni ho v spomienkach a literatúre nesprávne nazývajú Chmelík. V zozname príslušníkov 1. ČSAZ však takéto meno nefiguruje. Naopak v nich je meno Čmelík, pôsobiaci presne ako veliteľ čaty samopalníkov 2. práporu. Potvrdzuje to i vojnový denník 2. práporu. Bol odvedený 11. júna 1943 v Buzuluku, teoreticky by teda „dátumovo stíhal“ byť v bojoch o Kijev. 1. mája 1944 je povýšený na desiatnika a 30. júna 1944 na čatára. V tejto hodnosti a funkcii veliteľa čaty samopalnej roty 2. práporu bojuje aj v KDO. Práve z jeho čaty bola vytvorená prieskumná hliadka, ktorá prvá trvalo prekročila hranice 6. októbra 1944. Po zdarnom prechode je 8. októbra spolu s ostatnými najdôležitejšími bojovníkmi 2. práporu povýšený, v jeho prípade dokonca až na podporučíka. Jeho ďalší osud je neznámy, v zozname padlých sa však nenachádza, teda pravdepodobne vojnu prežil.
Oldřich Kvapil
Narodený 12. novembra 1918 v Rovensku pod Troskami. V roku 1937 nastúpil na povinnú vojenskú službu, kde prešiel poddôstojníckou školou a slúžil v Liberci. Rozpustenie armády prežil v Turnově. V lete 1939 uniká do Poľska, kde sa už zakrátko zapája do bojov v rámci poľskej armády, v tej dobe ako desiatnik. Pri úteku do ZSSR bol Kvapil spolu s ostatnými Čechoslovákmi internovaný, v rôznych táboroch.
V 1942 z tejto skupiny vzniká československá jednotka a Kvapil v Buzuluku študuje dôstojnícku školu, po ktorej získal hodnosť rotmajstra. V bojoch v Sokolove bol Kvapil veliteľom 1. čaty 3. roty 1. čs. sam. poľného práporu, pričom pri ústupe do Charkova sám velil celej rote (veliteľ roty Janko ochorel). Pri oslobodení mesta Kijev sa ako veliteľ čaty samopalníkov 2. práporu prebil aj so svojou jednotkou do centra mesta medzi prvými. V ďalších bojoch za Kijevom, bol pri obci Ruda ohlušený granátom a ostal ležať medzi mŕtvolami. Spolubojovníci ho už pokladali za mŕtveho. V ďalších bojoch velil aj pešej rote. Na duklianskom bojisku plnil funkciu náčelníka štábu 2. práporu a zároveň zástupcu veliteľa práporu, takže sám sa nie raz ocitol v samotnom velení práporu. A to hneď v prvom boji pri Machnowke, keď pre neskúsenosť nováčikov vlastného práporu musel čeliť panike v jednotke. S 2. práporom Kvapil prešiel všetkými duklianskými útrapami a prežil s ním slávny prechod hranice, v hodnosti nadporučíka. Mal vtedy 25 rokov. Po KDO sa stáva veliteľom práporu namiesto preveleného Knopa, no pri sformovaní 4. čs. brigády začiatkom roku 1945 je pridelený na jej štáb. So 4. čs. brigádou prechádza bojmi na Liptove a v severnej Morave.
Po vojne študuje na vysokej škole a ostáva v armáde. Po roku 1948 pracuje v spravodajstve v armádnej komunistickej rozviedke. Následne študuje vojenskú akadémiu, vyučuje taktiku a stáva sa náčelníkom katedry. V roku 1958 bol náčelníkom 1. fakulty vojenskej akadémie vo Vyškove a v roku 1969 sa stal dekanom, už ako generál. V roku 1975 je však prepustený z armády a do dôchodku pracuje v pivovare ako robotník. Zomrel 1. januára 2011 v Prahe.
Oldřich Kvapil bol rozporuplnou osobnosťou. Na fronte to bol skvelý a rozhodný veliteľ, ktorý mal vždy rozhľad. Jeho kvality vojaka sú nespochybniteľné. Bol horlivým vlastencom. Potrpel si na disciplínu a lojálnosť. Pri Machnowke osobne zastrelil dvoch vlastných ustupujúcich vojakov. Aj keď je to kontroverzný čin, zabránil panike ktorá by mohla mať katastrofálnejší dopad. Po vojne sa však spolčil s komunistickým režimom, čo mu zabezpečilo úspešnú kariéru. V 50tych rokoch dokonca zastrelil vlastného agenta, ktorý spolupracoval s americkými tajnými službami, na rakúskom pohraničí. Aj keď sa k činu priznal, nikdy zaň nebol odsúdený. Vypovedal že konal v sebaobrane, pretože ho agent napadol a chcel odvliecť do zahraničia. V roku 1968 však Kvapil po vpáde vojsk Varšavskej zmluvy prežíva rozčarovanie, s okupáciou nesúhlasil. Postupne sa stal nevhodným a tak bol prepustený z armády. Kvapil napísal niekoľko kníh, ako Cesta bouří, Bouře nad Karpatami, Návrat z bouře. V 90tych rokoch sa aktívne podieľal na oživovaní histórie a sám prispel svedectvom mnohými zaujímavými informáciami.
Vasil Nebiljak
Narodil sa 28. augusta 1920 v obci Vyšná Ruňa na Podkarpatí (dnešná obec Rona de Sus v Rumunsku v okrese Sighetu Marmației pri Ukrajinskej hranici). Aj napriek tomu že bol Rusín, musel narukovať do rumunskej armády a v októbri 1941 bol poslaný na východný front. No ešte do konca roka zbehol k Rusom a bol až do roku 1944 zajatý v tábore v Krasnogorsku.
Práve pri sformovaní 1. ČSAZ bol prepustený, aby narukoval do československej armády. Nastúpil do roty samopalníkov k 2. práporu 1. čs. brigády v apríli 1944. Zaujímavosťou však je, že vo vojnovom denníku 2. práporu vystupuje aj meno Michal Nebeljak ako príslušník zákopníckej čaty. Bol to však jeho starší príbuzný z Rachova, ktorý k čs. jednotke prišiel po prepustení z pracovného tábora, kde bol väznený pre nelegálny prechod hranice v 1940. Pred KDO bol Vasil Nebiljak povýšený na slobodníka a s 2. práporom, v rote ppor. Bileja sa zúčastnil bojov pred priesmykom. Do prieskumnej hliadky poslanej do Československa, ktorá prekročila 6. októbra ráno hranicu, sa prihlásil na poslednú chvíľu a prevzal jej velenie. Na hranici vyvesil spolu s Týrekom improvizovanú vlajku a vyslal k materskej jednotke spojku. Tesne za hranicou však padol následkom zásahu črepinami mínometného prepadu. Mal 24 rokov. Zaujímavosťou je, že v prvotných dokumentoch zdravotnej služby bol vedený v období od 1. až do 10. októbra ako zranený. V hlásení šéflekára 1. brigády z 12. decembra 1944 však figuruje ako padlý 6. októbra 1944. Jeho meno bolo navyše skomolené na Ivan Nebelák (nikto iný s takým menom v 1.ČSAZ neslúžil).
Ku skomoleniu mena dochádza aj v samotnom vojnovom denníku, keď je jeho krstné meno raz Vasil a niekedy Vasiľ, priezvisko zase Nebylják či Nebylyjak. Niektoré zdroje zase meno skomoľujú aj na Nebuľák. Jeho kmeňový list a denník práporu však s určitosťou môžu potvrdiť meno Nebiljak, respektíve Nebeljak, čítajúci sa ako Nebijľjak. Ďalšou zaujímavosťou je, že rozkazom so spätnou platnosťou od 1. októbra, bol Nebiljak po prechode hranice 8. októbra povýšený o dva stupne – na čatára, tak ako zopár iných príslušníkov 2. práporu. V skutočnosti teda prežil prechod hranice v hodnosti slobodníka a čatára dostal až in memoriam (vo všetkej literatúre vystupuje v čase prechodu hranice nesprávne ako čatár). Na počesť jeho hliadky bol po vojne postavený pamätník prvého prechodu československej hranice. Tento sa však nachádza o čosi ďalej smerom k vyhliadkovej veži, než bolo skutočného miesto prechodu. Takisto bola po ňom pomenovaná ulica v meste Svidník.
Vladimír Týrek
Narodil sa 3. júla 1923 v dedine Zdolbunov, pri meste Rovno na Volyni. U svojho otca sa vyučil obuvníkom a vzdelanie si neskôr dopĺňal vo večernej škole pre pracujúcich. Počas nemeckej okupácie pracoval ako samostatný obuvník. Začiatkom roku 1944 mu hrozila deportácia do Nemecka a tak sa musel skrývať až do príchodu oslobodzovacích jednotiek. V marci 1944 vstupuje ako 20 ročný do 1. ČSAZ a je pridelený k rote samopalníkov ppor. Bileja v 2. prápore 1. čs. brigády. S touto jednotkou prešiel jej všetkými bojmi pred priesmykom. Počas prechodu hranice niesol československú vlajku, ktorú mal vztýčiť na hranici, avšak v streľbe o ňu prišiel. Preto s Nebiljakom vyrobil improvizovanú vlajku z novín, ktorú spolu pripli na telegrafný stĺp. Tesne za hranicou je po mínometnom prepade ohlušený a ľahko ranený do hlavy, ostáva však v jednotke a preberá velenia po padlom Nebiljakovi. Dva dni po prechode je s platnosťou od 1. októbra povýšený o dva stupne na desiatnika, teda prechod hranice v skutočnosti vykonal v hodnosti vojaka.
Nasledujúce dni bojoval pri kóte Obšár. Osudným sa mu stal 4. november 1944, keď ho nad obcou Vyšná Pisaná trafili črepiny delostreleckého granátu. Mal poranenú ľavú stranu hrudníka, pravú nohu a ľavú ruku. Na mieste ležal celý deň, než o neho pri večernom útoku zakopol jeden útočiaci vojak, pričom Týrek zastonal. Vojaci ho stiahli na obväzisko, odkiaľ ho transportovali do poľskej nemocnice. Tu mu museli po týždni amputovať ľavú ruku. Následne sa doliečoval Jenakijevskej nemocnici na Ukrajine až do februára 1945. Vtedy sa vrátil k 1. ČSAZ, kde bol inštruktorom výcviku nováčikov v Prešove. V armáde, aj keď bez ruky, ostal aj po vojne a cez rôzne vojenské funkcie pôsobil postupne v Hostinnom, Žiline a Prahe. V 60tych rokoch vyštudoval Vojenskú akadémiu v Brne a získal titul inžiniera. Do dôchodku odišiel v hodnosti plukovníka. Pôsobil aj Českom zväze protifašistických bojovníkov, ako predseda okresného výboru Náchod. S manželkou mal syna a dcéru. Posledné roky života strávil s manželkou v opatrovateľskom domove v Divišove. Zomrel 30. apríla 2008 vo veku nedožitých 85 rokov. Udalosti z prechodu hranice prvou prieskumnou hliadkou sú známe práve na základe povojnových výpovedí Vladimíra Týreka.
Peter Počil
Narodil sa 10. júla 1923 v obci Vyšná Bystrá na Podkarpatskej Rusi, v okrese Volové (dnešná Ukrajina, obec Verchnij Bistrij, okres Mižgirja). Keďže Podkarpatie pripadlo Maďarsku, musel vstúpiť do maďarskej armády, s ktorou sa zúčastnil východného ťaženia v roku 1943. V lete 1944 sa však vzdal sovietskej armáde, načo bol hneď o mesiac preradený k 1. ČSAZ do 2. práporu 1. čs. brigády. Bol členom prieskumnej hliadky ktorá prvá prekročila československé hranice. O dva dni neskôr, teda 8. októbra je povýšený o dva stupne do hodnosti desiatnika, teda hranice prešiel v hodnosti vojaka. Vtedy mal 21 rokov. Vojnu prežil a usadil sa na Slovensku v Martinskom okrese. Pracoval ako vodič pásového traktora v štátnych lesoch, neskôr ako robotník na píle. O vojne nehovoril a zo svojich vojenských zásluh neťažil. Zomrel v auguste 1989 v Kláštore pod Znievom, kde je aj pochovaný.
Štefan Kučeravý
Narodil sa 29. júla 1922 v dedine Vulchovce na Podkarpatskej Rusi (dnešné Vilchivci v okrese Tjačiv na Ukrajine). Tak ako mnoho iných Rusínov musel narukovať do maďarskej armády, s ktorou bol poslaný v roku 1943 na východný front. Krátko na to však padol do sovietskeho zajatia. Začiatkom roku 1944 bol prepustený do československej armády spolu s ostatnými Rusínmi. V 1. ČSAZ slúžilo niekoľko jeho príbuzných či známych. Bol pridelený do 2. práporu 1. čs. brigády. Pred KDO mal 22 rokov. S prieskumnou hliadkou prešiel štátnou hranicou ako prvý. V bojoch na Dukle bol ranený. Po vojne sa vrátil do svojej rodnej obce, no Podkarpatská Rus už pripadla ZSSR. Pracoval v kolchoze. V databáze príslušínkov 1. ČSAZ sa objavuje aj pod menom Stěpan Kučeravej.
Michal Perehaňa
Narodil sa 21. marca 1920 (podľa iných zdrojov sa narodil v auguste) v obci Ganiče na Podkarpatskej Rusi (dnešné Ganiči severne od mestečka Teresva na Ukrajine). V lete 1944 vstúpil do československej armády, bol zaradený do 2. práporu 1. čs. brigády. Spolu s ním narukovalo do našej armády niekoľko jeho príbuzných z okolia. Bol členom prieskumnej hliadky, ktorá prvá prekročila hranice Československa. Podľa niektorých výpovedí bol ťažko zranený a prevezený do nemocnice. Po vojne sa však domov k manželke a k synovi nevrátil, pravdepodobne zomrel. Mal 24 rokov. Na náhrobnom kameni pri pomníku na Dukle sa nachádza meno Terehaň, pravdepodobne ide o skomoleninu jeho mena, pretože žiaden Terehaň v našej armáde neslúžil. V ruských zdrojoch toto meno vystupuje ako Peregaň. Nutné dodať, že v 2. prápore mal aj menovca, Michala Perehaňu, ktorý však v tomto prápore slúžil dlhšie, absolvoval boje pri Kijeve a mal hodnosť desiatnika.
Nikolaj Mazur
Narodený 6. októbra 1917 v dedine Lisičovo na Podkarpatskej Rusi (dnešná Ukrajina, v okrese Iršava). Pracoval na vlastnom hospodárstve doma, bol negramotný. Zložitú situáciu na Podkarpatí po obsadení Maďarmi sa rozhodol riešiť útekom do ZSSR, spolu s kamarátom z dediny, Ivanom Snezíkom. Začiatkom júla 1940 prebehli hranicou, no boli zadržaní sovietskymi pohraničníkmi a následne internovaní v tábore. V lete 1943 bol prepustený, za účelom vstupu do československej armády v rámci 1. čs. brigády, kde bol postupne včlenený do samopalnej roty 2. práporu. Bol členom prieskumnej hliadky Vasila Nebiljaka. V deň prechodu hraníc mal narodeniny, 27 rokov a pri Nižnom Komárniku bol zranený do nohy črepinou z mínometnej paľby. Po vyliečení sa, bojoval so svojou jednotkou o kótu Obšár. Pri postupe na Svidník koncom novembra 1944 bol opäť ranený, tento krát však ťažko. Bol transportovaný do Krosna, neskôr Ľvova a nakoniec na doliečenie do Baku. V polovici februára 1945 bol premiestnený do ústavu Lučivá pri Poprade, kde zároveň vykonával strážnu službu v četníctve. Po vojne ostal v Československu, usadil sa v obci Nová Teliba pri Mladej Bolesavy. Pracoval na štátnom majetku.
Václav Vegricht
Narodil sa 25. novembra 1925 na Volyni, v dedine Novokrajev. V marci 1944 vstúpil do československých jednotiek odvodom v Rovne. Spolu s ním vstúpilo do čs. jednotiek mnoho jeho známych zo širšej rodiny. Bol priradený do 2. práporu 1. čs. brigády. Okolo mena tohto vojaka je veľa nepresností. V samotnom vojnovom denníku 2. práporu sa píše jeho meno takmer čo zápis, to inak. Vengrich, Vegrich, Vengricht, Vegricht, dokonca raz s krstným menom Stanislav. Patril do stavu samopalnej roty ppor. Bileja a spolu s prieskumnou hliadkou prešiel 6. októbra 1944 hranicami. V dokumentoch 1. čs. brigády sa píše, že Václav Vegricht padol v období medzi 21. a 27. októbrom 1944, pričom pri jednom zo skomolenín mena v registri roty samopalníkov je presnejší dátum smrti, 25. október 1944. V databáze príslušníkov 1. ČSAZ je však pri jeho mene dátum smrti 26. október 1944. V niektorých prameňoch, či spomienkach je jeho meno skomolené na Nemrich, také meno však v databáze príslušníkov 1. ČSAZ nefiguruje. Pravdepodobne ide vo všetkých prípadoch o toho istého človeka. Každopádne Václav Vegricht po úspešnom prechode hraníc padol koncom októbra vo veku nedožitých 19 rokov.
Václav Hejda
O tomto vojakovi je doposiaľ veľmi málo informácii. Jeho meno býva skomolené na Hayde či Heyda, no takmer s určitosťou je správne Hejda. V databáze príslušníkov 1. ČSAZ sa však nachádza sedem príslušníkov s týmto menom, pričom piati z nich sú z obce Bludov na Volyni. PaedDr. Jozef Rodák vo svojej knihe predpokladá, že ide o Václava Hejdu, narodeného 25. októbra 1921, avšak v Bludove na Morave, nie na Volyni. Každopádne v denníku 2. práporu sa toto meno dohľadať nedá, je tu zapísaný iba jeden menovec priezviskom, ktorý ale zbehol – dezertoval od práporu ešte počas výcviku na jar 1944. Dá sa teda dedukovať, že onen Václav Hejda nebol príslušníkom 2. práporu a že bol naopak prideleným ženistom od ženijnej roty 1. čs. brigády a taktiež na základe ďalších výpovedí, že bol po prechode hranice ranený protipechotnou mínou a prišiel o nohu. Toto tvrdenie zapadá do kontextu informácií, že jeden Václav Hejda bol v období 1. až 10. októbra 1944 ranený a hranicou neprešiel.
Koubela
Najmenej sa vie o členovi hliadky vojakovi Koubelovi. Takmer v každom zdroji je toto meno uvádzané inak. Houbel, Houbela, Koubela, Kubela, Koubel, Kubela, atď. Žiadna z verzií podobného mena sa nenachádza v databáze príslušníkov 1. ČSAZ (aj keď je nutné poznamenať že táto databáza nie je kompletná) a už vôbec nie vo vojnovom denníku 2. práporu. U tohto vojaka je tiež možné predpokladať že nepatril do zostavy 2. práporu, ale že bol prideleným ženistom – preto si ho z pamätníkov nikto bližšie nepamätá.
Aršen Klouček
Narodený 20. augusta 1920 v Bludove na Volyni. Príslušník roty samopalníkov ppor. Bileja v 2. prápore. Vyznamenal sa bojmi na kóte 460 pred československými hranicami. Je možné, že bol takisto v Nebiljakovej prieskumnej hliadke 6. októbra 1944. Po prechode hranice bol povýšený na slobodníka. Bližší osud je neznámy, vojnu však prežil.
Vasil Kopolovič
Narodený 15. marca 1909 na Podkarpatskej Rusi v dedine Nižný Studený, okres Volové (dnešný Nižnij Studenij na Ukrajine, východne od Voloveca). Bol príslušníkom samopalnej roty ppor. Bileja v 2. prápore, vyznamenal sa bojmi na kóte 460. Je taktiež možné, že bol v Nebiljakovej prieskumnej hliadke 6. októbra 1944. Jeho bližší osud je neznámy, vojnu však prežil.
Ivan Bembilo
Narodený 13. decembra 1923 na Podkarpatskej Rusi v obci Sinevirská Poljana, pri jazere Sinevir v okrese Volové (dnešná Ukrajina). Po vzatí Podkarpatia Maďarmi sa koncom marca 1939 rozhodol s dvomi ďalšími kamrátmi utiecť do Sovietskeho zväzu, hoci mal sám len 16 rokov. Nasledoval totiž svojho o dva roky staršieho brata Vasila, ktorý ušiel už o čosi skôr. Na lyžiach došli do prvej sovietskej dediny Beskyd kde boli za nelegálne prekročenie hraníc všetci traja zatknutý a neskôr cez väzenia Stryj a Poltava transportovaný do polepšovne pre mládež v obci Verchátara. Ivan a Vasil sa spoločne stretli až začiatkom roku 1943 keď ich oboch prepustili do československej jednotky tvoriacej sa v Buzuluku.
Obaja boli nasadení v rámci 1. čs. sam. brigády v bojoch o Kijev. O dva roky starší Vasil bol však v týchto bojoch ťažko ranený. Mladší Ivan pokračoval v bojoch o Rudu, Žaškov a Bielu Cerkev. Pri sformovaní 1. ČSAZ začiatkom roku 1944 bol Ivan Bembilo v hodnosti desiatnika, určený radistom v spojovacej čate 2. práporu 1. čs. brigády. V karpatských bojoch zabezpečoval rádiové a telefónne spojenie svojej jednotky. Pri bojoch o kótu 534 nad mestom Dukla neraz opravoval porušené spojenie. 30. septembra 1944 bol prítomný pri nešťastnom tankistickom útoku na československú hranicu nad Zyndranowou. Bol ľahko ranený. V prvé októbrové dni sa mu podarilo rádiovo navádzať presnú paľbu na nepriateľa. No jeho životným okamihom sa stal 6. október 1944, keď z nášho územia odvysielal ostatným jednotkám prvý rádiogram velenia 2. práporu o trvalom prekročení hraníc Československa. Mal vtedy 20 rokov.
Vo februári 1945 pri bojoch o Liptov bol už veliteľom spojovacej čaty 2. práporu v hodnosti rotmajstra. Veliteľstvo práporu sídlilo časom aj v dedine Smrečany v starom kostolíku, kde mal Bembilo svoj hlavný spojovací uzol. Po dobití Liptovského Mikuláša ho preniesol do budovy miestnej školy. Bembilo sa počas Liptovských bojov ukázal ako skvelý spojár. Napríklad pri dedine Okoličné, napojil na ostnatý drôt plotu miestneho cintorína svoju linku. Nemeckým jednotkám, ktoré sa na tomto cintoríne niekoľko dní zdržiavali, ani na um neprišlo, že plot slúži na spojenie jednotiek Bembilovho práporu. Po vojne ostal Bembilo v Československu a slúžil v armáde na rôznych pozíciách až do roku 1979. Napríklad aj ako pobočník generála Svobodu v hodnosti podplukovníka.
Michal Bilej
Narodil sa 21. novembra 1914 v osade Ploské na Podkarpatskej Rusi v okrese Svalava (dnešná Ukrajina, okres Svaljava). Vyučil sa mäsiarom, špecialistom na udeniny a klobásy a v roku 1931 odišiel za prácou do Česka. U rôznych mäsiarov v Tábore pracoval 4 roky, až pokiaľ v roku 1935 nenastúpil na vojnu. Slúžil u 19. pešom pluku v Mukačeve a za 2 roky dosiahol hodnosť slobodníka. Na konci služby sa rozhodol ostať v armáde a v roku 1936 absolvoval poddôstojnícku školu. Bol prevelený do Košíc do 32. pešieho pluku v hodnosti čatára délesloužíciho. V marci 1939 po rozpade Československa odišiel domov, kde sa pokúšal samostatne podnikať v mäsiarskom remesle, so zameraním na klobásovú výrobu. Zložitá situácia na Podkarpatí, ktoré pripadlo Maďarsku ho však donútila ujsť. V jeseni 1939 spolu s troma kamarátmi prešli cez hranicu Sovietskeho zväzu. Následne na to boli zatknutý za nelegálny prechod hraníc a uväznený na 5 rokov v tábore Sevžerdolgar. V decembri 1942 je ale prepustený a poslaný do Buzuluku k čs. vojenskej jednotke. Počas formovania 1. čs. brigády dosiahol hodnosť rotmajstra. Bol pridelený do v 2. práporu 1. čs. brigády, kde plnil funkciu výkonného rotmajstra pešej roty. Po bojoch v Kijeve sa vyznamenal pri zabezpečení jednotiek 2. práporu a tankovej brigády, ktoré ostali 19. januára 1944 v ťažkej materiálnej situácii odrezané od týlu v dedine Ostrožany (šlo o prieskum bojom vybranou útočnou skupinou dvoch peších rôt a troch tankov so samopalníkmi). Po niekoľkých nezdarných pokusoch spojiť sa s týlom a ostatnými jednotkami v Buzovke, sa Bilej osobne vydal zabezpečiť odrezané jednotky. Za pomoci ďalších nosičov, preniesol v paľbe odrezaným jednotkám potrebnú muníciu z Buzovky cez zamrznutú rieku Horný Tikič. Jednotka sa tak mohla prebiť naspäť. O tri dni neskôr Bilej počas pretrvávajúceho leteckého náletu priamo na bojisku pomáhal raneným.
Velenie si všimlo že mu nechýba odvaha, preto sa po sformovaní stal veliteľom pešej čaty v 1. rote 2. práporu 1. čs. brigády, už ako podporučík. Počas formovania 1. ČSAZ sa však prejavil nedostatok kvalitných veliteľov rôt a čiat v nových jednotkách. Bilej bol teda na odporúčanie Oldřicha Kvapila určený veliteľom roty samopalníkov 2. práporu. Táto jednotka sa následne v KDO stala pod Bilejovým velením, jednou z najslávnejších rôt 1. ČSAZ. Už v prvom panickom boji pri Machnowke si táto rota zachovala chladnú hlavu, neustúpila a naopak paľbou odrezávala nepriateľskú pechotu od útočiacej obrnenej techniky. O dva dni neskôr Bilejova rota v nočnej akcii chytila do pasce väčšiu nemeckú jednotku, ktorá utrpela straty niekoľko desiatok ľudí, prakticky bez straty Bilejových samopalníkov. Rota sa takisto vyznamenala pri bojoch o mesto Dukla, najmä na krvavej kóte 534. Niekoľko krát ju dobila a 13. septembra 1944 na nej dokonca ostala odrezaná, no bránila sa do posledného dychu. Bola oslobodená až za pomoci útokov ďalších troch jednotiek 1. ČSAZ. Na tejto kóte však už Bilejova rota, tak ako aj iné jednotky, utrpela väčšie straty. Pred hranicami sa Bilejovi samopalníci vyznamenali ešte v bojoch o kótu 460 pri Zyndranowej.
Práve 6. októbra 1944 samopalníci z čaty čat. Čmelíka z Bilejovej roty prví prechádzajú československou hranicou. Sám Bilej so svojou rotou a pešou rotou ppor. Steinera prekračujú hranicu hneď po nich. Bilej mal z tohto dňa nesmiernu radosť, svojim samopalníkom poslal odmenu v podobe vodky a cukru. V čase prechodu hranice mal 29 rokov. Dva dni po prechode, 8. októbra je povýšený na poručíka a zúčastňuje sa ďalších nebezpečných prieskumných a bojových akcií pri dedine Nižný Komárnik v okolí kóty Obšár. Zdalo sa že 2. prápor má po Steinerovi druhého neohrozeného, nesmrteľného veliteľa. 25. októbra 1944 útočí jeho rota za podpory nášho delostrelectva, spolu s ďalšími jednotkami na kótu 536 – Javira, juhozápadne od dediny Medvedie. Na útok našej pechoty však reagovalo aj nepriateľské delostrelectvo a mínomety, ktoré zhustili paľbu do radov útočiacich vojakov. Na svahoch Javiry sa nachádzalo množstvo ranených a zdravotníci mali plné ruky práce. Mínometný zásah dostalo aj provizórne poľné obväzisko, teda mnohí ranení boli zabití, alebo zranení druhý krát. Na štáb v Medveďom náhle prišla spojka, že veliteľ roty samopalníkov poručík Bilej je ťažko ranený. Šéflekár práporu k nemu vyslal dvoch zdravotníkov, tí sa však k nemu nedostali. Jeden padol, druhý bol ťažko zranený. Lekár, vidiac to, sám vzal nosidlá a s pomocníkom sa v paľbe dostali až k ranenému. Bilej ležal pod stromom a nemal obe nohy. Črepiny delostreleckého granátu, ktorý vybuchol v korune stromu mu odťali nohy nad kolenami. Lekár ho na mieste ošetril a stiahol ho zo svahu. Pred odsunom do brigádnej ošetrovne sa s ním stihli rozlúčiť Steiner, Kvapil i Knop. Bilej sa snažil usmievať, no svoje pery mal do krvi rozhryzené od bolesti. Brigádna ošetrovňa bola vzdialená takmer tri kilometre, Bileja niesli jeho štyria samopalníci. Presun však neprežil.
Poručík Michal Bilej, veliteľ samopalnej roty 2. práporu, zomrel 25. októbra 1944 vo veku nedožitých 30 rokov. Jeho samopalníci priam plakali. Bol to kľudný a rozvážny výborný veliteľ, ktorý si získal rešpekt svojich podriadených ale i nadriadených. Jeho samopalníci by pre neho šli aj do ohňa.
Jaroslav Vedral-Sázavský
Narodil sa 17. novembra 1895 v Mělníku nad Sázavou. Za Rakúsko-Uhorska absolvoval dôstojnícku školu a počas 1. svetovej vojny bojoval na na východnej fronte. Tu v roku 1916 padol do ruského zajatia, kde sa prihlásil do československých légii. V bitke pri Zborove 1917 bol v hodnosti desiatnika veliteľom pešej čaty. Následne sa stáva poručíkom a veliteľom guľometnej roty. V roku 1919 bol povýšený na kapitána a prešiel s légiami Sibírom. Po návrate do Československa v roku 1920 vyštudoval na Vysokej škole válečnej a pôsobil na rôznych funkciách v armáde, predovšetkým na štábe, alebo ako vojenský pedagóg.
V mobilizácii v roku 1938 bol ako plukovník náčelníkom štábu VIII. armádneho zboru. Po mníchovskej zrade pomáha v tajnom odboji k útekom československých vojakov do zahraničia, no v roku 1940 je po odhalení gestapom sám nútený utiecť. Od tohto momentu začal využívať krycie meno Sázavský (podľa rodiska). Cez Balkán uteká do Francúzska, kde sa zúčastňuje ústupových bojov československých jednotiek. Naše jednotky však museli byť evakuované do Veľkej Británie. Tu pôsobí ako štábny dôstojník a diplomat na MNO v Londýne.
V roku 1944 je na vlastnú žiadosť prevelený na východný front. Keďže v Británii absolvoval paravýcvik, rátalo sa s ním prv ako s veliteľom 2. čs. paradesantnej brigády, namiesto jej dočasného veliteľa plk. Přikryla, ktorý nebol schopný vykonať zoskok. Nakoniec sa však v hodnosti brigádneho generála stáva veliteľom 1. čs. brigády, práve na začiatku KDO. Vo velení brigády prechádza jej ťažkými bojmi pred duklianským priesmykom. V deň trvalého prechodu hraníc, 6. októbra 1944 však jeho vozidlo pár desiatok metrov za hranicou naráža na mínu. Brigádny generál Jaroslav Vedral-Sázavský padol vo veku nedožitých 49 rokov. Pamätníci na neho spomínajú ako na inteligentného a rozvážneho vojaka, ktorý vyžadoval disciplínu. Vždy mal však pochopenie pre svojich podriadených. Na východný front prišiel dobrovoľne, pričom si sám prial funkciu veliteľa parabrigády. Paradoxne, aj keď sa javil kvalitnejším, „papierovo“ lepším a schopnejším veliteľom než plk. Přikryl, túto funkciu napokon nedostal.
Rudolf Belavý
Narodil sa 24. apríla 1920 v okrese Považská Bystrica. Ako vojak slovenskej armády sa zúčastnil ťaženia v Sovietskom zväze, kde sa dostal až pod Kaukaz. Tu sa z propagačných letáčikov zhadzovaných lietadiel dozvedel, že v Buzuluku sa formuje nová československá armáda. V apríli 1943 sa rozhodol dezertovať zo slovenskej armády. V 10 člennej skupinke zbehov sa snažil dostať cez rozvodnenú rieku Mijus, v ktorej sa vtedy topili kaukazské ľady. Podarilo sa im to cez zničený most, po zborenej konštrukcii. Ich zbehnutie si však všimli nemecké jednotky, ktoré na nich spustili paľbu. Jednému vojakovi sa tak prebehnúť nepodarilo.
V zajatí bol Belavý iba 2 týždne, potom bol poslaný do Novochopersku, kde sa momentálne nachádzala československá jednotka. Tu bol zaradený do náhradného telesa. Keď v januári 1944 začala vznikať 2. čs. paradesantná brigáda, Belavého preložili k nej. Tu absolvoval parašutistický kurz, no napokon bol pred nasadením do KDO preložený do 1. čs. tankovej brigády. Tu pôsobil ako vodič tanku T-34. V Karpatoch takmer prišiel o život, keď jeho tank nabehol na protitankovú mínu. Keďže stroj bol plne naložený, okamžite začal horieť. Vyskočiť sa podarilo iba ruskému veliteľovi, staršinovi Savalinovi, Belavý ostal ohlušený za riadiacimi pákami. Savalin sa ho však pokúsil prebrať a vytiahol ho z poklopu. Len čo sa odplazili niekoľko metrov od tanku, stroj vybuchol. Ostatní dvaja členovia posádky uhoreli.
Belavého následne prevelili do Smíšeného prezvedného oddielu, kde bol vodičom obrneného auta BA-64b. A práve v tejto pozícii, mu bola 5. októbra 1944 udelená úloha, aby vyzdvihol v Dzesne hraničný stĺp s ďalším materiálom a odviezol ho deň na to na hraničný priechod. Tento okamih sa stal pre Belavého nezabudnuteľným, dostalo sa mu pocty zakopávať prvý štátny znak na Československej hranici. Fotografie na ktorých spolu s ostatnými vojakmi zakopáva stĺp obleteli svetovú tlač. Belavý mal vtedy 24 rokov a hodnosť desiatnika. Vojnu prežil. Často navštevoval bývalé miesta bojov, najmä v okolí Dukly a stretával sa s bývalými spolubojovníkmi či pamätníkmi. So Savalinom, s Karwasieckim, Litvinovom a ďalšími. Po vojne pôsobil ako príslušník Zboru národnej bezpečnosti.
Pavol Turza
Narodil sa 5. mája 1922 v Radvani pri Banskej Bystrici. Tak ako mnoho iných slovenských vojakov, aj on sa zúčastnil ťaženia Rýchlej divízie v Sovietskom zväze. Už tu sa špecializoval na frontovú tlač a vyvíjal aktivity kultúrnej činnosti vo svojej jednotke. Keď na konci roku 1943 padla veľká časť slovenských vojakov do sovietskeho zajatia, Turza bol medzi nimi. Počas internácii v tábore dokonca v spolupráci s por. Gajdošom a ďalšími, založili redakciu a začali vydávať noviny Plameň slobody.
Po zaradení do československej armády, sa Turza tak ako mnoho iných Slovákov dostal v januári 1944 do 2. čs. paradesantnej brigády. Tu absolvoval parašutistický kurz a bol pridelený k rote protitankových pušiek. Vďaka svojim aktivitám však bol zakrátko prevelený do prápornej kancelárie, kde absolvoval kurz štábnych pracovníkov. Neskôr v 1. ČSAZ vznikla samostatná jednotka, zborové tlačiarne s redakciou, ktoré boli schopné písať, sádzať, tlačiť a vydávať noviny priamo na fronte. Pre túto jednotku bolo treba špecialistov a tak bol Turza ako odborník ešte pred bojmi v KDO prevelený do tlačiarní. Tu úspešne pracoval až do konca vojny. Frontové tlačiarne vydávali denník Za Svobodné Československo a týždenník Naše Vojsko, prípadne iné príležitostné tlačoviny. Keď sa pracovalo na špeciálnom, zvláštnom vydaní denníka 6. októbra, Turza bol pri tom. Vtedy mal 22 rokov a hodnosť čatára. Samotné tlačiarne však ako jednotka v hlbokom týle prekročili štátnu hranicu až 2. decembra, keď sa 1. ČSAZ usadil na rieke Ondave. Po poludní prišla na hranicu kolóna maringotiek a nákladných vozov a pracovníci tlačiarní z nej radostne povyskakovali. Konečne sa aj oni mohli tešiť z chvíle, ktorú vo frontových novinách popisovali už pred dvoma mesiacmi.
Turza svojmu remeslu ostal verný aj po vojne. Po sérii niekoľkých článkov a príbehov v novinách a časopisoch vydal neskôr dve zaujímavé knihy. Bojisko voňalo olovom a Mojim bojiskom neboli zákopy. V nich popísal svoje spomienky frontového typografa a priniesol vecný pohľad na vojnu z inej stránky.
Vasil Halatin
Narodil sa 8. marca 1917 a pochádzal z obce Velikij Byčkov pri Rachove, na Podkarpatskej Rusi (v niektorých prameňoch aj ako Halatýn). Pracoval ako lesný robotník. Po zabratí Podkarpatia Maďarmi utiekol 20. augusta 1940 spolu s kamarátom Michalom Kovbasňjukom do Sovietskeho zväzu. Boli však uväznení za nelegálny prechod hranice. Koncom roku 1942 bol Halatin prepustený do československej jednotky v Buzuluku. V 1. čs. sam. poľnom prápore bol zaradený do zákopníckej čaty. V boji pri Sokolove kopal zákopy pre Jarošovu pešiu rotu a spolu s ňou držal obranu na jej ľavom krídle. V období bojov o Kijev už pôsobil v ženijnej rote 1. čs. brigády a budoval priechody pre tanky, stavial most pri Vasilkove, kládol míny pri Buzovke, Žaškove a Ostrožanoch.
V KDO pôsobil najskôr ako zástupca veliteľa roty a neskôr ako veliteľ 2. roty ženijného práporu v 1. čs. brigáde. Dobre si pamätal najmä na krvavé boje na kóte 534. Ženisti mali vždy plné ruky práce. V jeden deň napríklad trikrát premiestňovali štáb brigády, sedem oddelení – sedem bunkrov. Pri tejto kóte sa mu stala aj kuriózna príhoda. Jednu noc šiel po úzkej cestičke k svojej rote, no v tme do neho vrazila osoba idúca oproti. Nazlostený Halatin skríkol „Čo si slepý?!“ a osoba skromne odpovedala: „Nezlobte se, vždyť je tma jako v pytli.“ Vysvitlo že to je gen. Svoboda. Generál však potom pokojne pokračoval ďalej. Halatinova rota mu raz kopala bunker, ktorý ale stále zaplavovala voda z dažďov. Halatin tak nechal bunker odvodniť kanálom a postavil drevenú podlahu, pod ktorou voda pretekala. Svoboda to okomentoval slovami: „Taký bunker som ešte nemal, s kúpeľňou.“ 6. októbra bol Halatin už nadporučíkom ako 27 ročný. Aj keď návrh na povýšenie mal už dávno, londýnske MNO ho neakceptovalo, pretože nemal predpísané vzdelanie. Povýšený bol teda až pod Hyrowou horou, priamo Svobodom v teréne. Halatin v deň prechodu hraníc čistil so svojou rotou cestu za Barwinkom a neskôr aj v priesmyku. Na druhý deň, 7. októbra však utrpel ťažké zranenie oboch nôh. Z brigádnej ošetrovne ho dopravili do nemocnice v Rzeszowe a odtiaľ putoval dvanásť dní sanitárnym vlakom až do Tbilisi. Tu mu ľavú nohu zachránili, no pravú museli amputovať. V Tbilisi ležal 11 mesiacov, teda domov sa vrátil až po vojne v septembri 1945.
Bol nositeľom troch vojnových krížov, radom červenej hviezdy a ďalších vyznamenaní. Jeho rodnú Podkarpatskú Rus však Československo uvolnilo v prospech Sovietskeho zväzu. Halatin sa usadil v Šancove pri Hrušinovanoch nad Javišovkou a ako vojnový invalid pracoval ako podkladník na železnici, či veliteľ závodnej stráže. Neskôr pracoval ako predseda či tajomník na MNV a bol členom výboru zväzu protifašistických bojovníkov, kde aktívne pôsobil. Keď v Šancove pomenovávali ulice, jednu z nich nazvali „Dukelská“, pretože na nej býval Halatin. V 70-tych rokoch sa ocitol na zozname ŠtB ako záujmová osoba, no dôvod je neznámy. Pravdepodobne bol preventívne sledovaný, tak ako všetci veteráni, ktorí pôsobili vo verejnom živote.
Václav Širc
Narodil sa 4. decembra 1919 a pochádzal z Volyne, z obce Dor. České. Keď vznikal 1. ČSAZ, prihlásil sa koncom marca v Rovne do odvodu. Po krátkom výcviku bol zaradený do týlu, ako pracovník redakcie v pozícii frontového dopisovateľa. Bola to väčšinou terénna práca. Dopisovateľ chodil na líniu zháňať materiál a články pre frontové noviny. Dopisovatelia sa takisto dostávali do nebezpečných situácií a často pobudli nejaký čas na fronte.
Napríklad už počas krátkeho pobytu 1. ČSAZ v Československu, v lokalite Šarbova 3. až 5. októbra bol Širc pri tom. Veliteľ ho vyslal, aby prevzal od akéhosi dôstojníka pešieho práporu fotografický materiál. Prešiel hranicou v oblasti Studeneho Wierchu a spojil sa so samopalnou rotou npor. Predmierského. Keďže nebol ozbrojený, našiel si pre istotu pohodenú ostrú poľnú lopatku a postupoval s jednotkou. Tá sa mu aj zišla, pretože sa s ňou zakopával a strávil s jednotkou studenú daždivú noc. Na druhý deň konečne našiel hľadaného dôstojníka a materiál prebral. Druhú noc vo vlasti strávil zase pri ženijnom prápore.
6. októbra bol Širc takisto v teréne, spovedal dedinčanov Vyšného Komárnika a vojakov v nových pozíciách pred Nižným Komárnikom. Ako frontový dopisovateľ redakcie novín, tak strávil mnoho času medzi bojovými jednotkami, mal mnoho známych, kamarátov, počúval rôzne príbehy, vedel čo sa deje a podobne. Vojnu ukončil v hodnosti podporučíka ako 25 ročný. Širc však na svoju prácu nezanevrel ani po ukončení vojny. Naopak, veľmi horlivo ďalej zbieral príbehy a osudy vojakov 1. ČSAZ, nezabudol na nich. Navštevoval veteránov, písal o nich rôzne články do rôznych periodík, zborníkov či prác. Napísal aj prvú odbornú prácu venujúcu sa Volyňským Čechom v 1. ČSAZ, alebo prácu o ženách v československej armáde. Mnoho príbehov a osudov ostalo uchovaných, zaznamenaných či objavených len vďaka nemu.
Alexander Pánek
Narodil sa 19. septembra 1914 a žil na Volyni v obci Zdolbunov. Začiatkom apríla 1944 sa po oslobodení Volyne dobrovoľne prihlásil do československej armády, s tým že má skúsenosti s fotografickou prácou. To velenie veľmi privítalo a určilo ho fotografom zboru. Pre jeho činnosť mu boli zabezpečené fotografické potreby. Generál Svoboda v Černoviciach Páneka mimoriadne povýšil do hodnosti čatára.
Po tom čo Pánek zistil, že v československej armáde môžu slúžiť aj ženy, zavolal i svoju ženu. Tá bola určená radistkou redakcie frontových novín, teda bola s manželom často spolu. Márie Pánkova takisto pochádzala zo Zdolbunova. Stala sa známou najmä tým, že ako prvá zachytila v éteri rádiového vysielania správu o vypuknutí SNP, keďže sa často napájala na banskobystrický vysielač pre správy z domova.
Prácu Alexandra Páneka je nutné oceniť. Práve vďaka nemu vďačíme za to, že história 1. ČSAZ bola zaznamenaná na fotografiách. Vyfotografoval stovky a stovky fotografií. Najviac jeho fotografií je z výcviku pri formovaní 1. ČSAZ a z Dukly. Ako jediný vyfotografoval tragédiu generála Vedral-Sázavského, udalosti 6. októbra, bol pri radostných okamihoch v oslobodených obciach, fotografoval týl aj boj. Svoju prácu zakončil fotením slávnostnej prehliadky 1. ČSAZ v Prahe, 17. mája 1945. Jeho fotky sa zapísali do histórie. Tvoria väčšinu zbierky fotoarchívu Vojenského ústredného archívu v Prahe.
Josef Buršík
Narodil sa 11. septembra 1911 v Postřekove pri Domažliciach. V roku 1933 nastúpil na povinnú vojenskú službu v škole na poddôstojníkov zdravotníctva v Plzni. Potom v civile pracoval v stavebníctve ako dozor, pričom pracoval aj na stavbe pohraničných pevností. Po Mníchove 1938 a rozpade Československej republiky utiekol v roku 1939 do Poľska, kde sa pripojil k československým jednotkám. So Svobodom prešiel do Sovietskeho zväzu, kde boli internovaní. Prešiel tábormi v Orankách a Suzdale až bol napokon pri tvorení sa československej jednotky v Buzuluku, v hodnosti desiatnika. Tu bol zaradený do špeciálneho kurzu diverzantov, ktorý mali byť zhodení do Československa, no nakoniec bolo z tohto plánu upustené a Buršík bol zaradený do 1. čs. poľného práporu. Absolvoval školu pre dôstojníkov a v hodnosti rotmajstra bol určený veliteľom 3. čaty 1. pešej roty npor. Jaroša. V bojoch pri Sokolove získal vyznamenanie, Vojnový kríž a bol povýšený na podporučíka.
Pri vzniku 1. čs. sam. brigády bol zaradený do tankového práporu, ako veliteľ roty stredných tankov T-34. Nasledoval teda tankový výcvik v Tambove. V bojoch o Kijev sa tankový prápor 1. čs. brigády stal legendárnym, keď ako jedna z prvých jednotiek dosiahol centra mesta. Buršík bol za to spolu so Sochorom a Tesaříkom vyznamenaný Zlatou hviezdou hrdinu ZSSR. Stal sa celebritou československého vojska. Zúčastnil sa aj ďalších bojov na Ukrajine. Po zväčšení sa československej jednotky na armádny zbor, vznikla 1. čs. tanková brigáda. Josef Buršík bol už v hodnosti poručíka ustanovený veliteľom 2. tankového práporu. V KDO mal už hodnosť nadporučíka a absolvoval so svojim práporom niekoľko ťažkých bojov. Tanková brigáda však o väčšinu svojich strojov v hornatom prostredí prišla. Buršík sa ďalej zúčastnil ťažkých tankových bojov v Ostravskej operácii, v ktorej dosiahol už hodnosť kapitána.
Po skončení vojny sa stal zástupcom veliteľa tankovej brigády a neskôr aj samotným veliteľom. Bol vyslaný na štúdium do Moskvy, avšak pre tuberkulózu, ktorou trpel následkami vojny sa musel predčasne vrátiť na liečenie. Potom vystriedal niekoľko pozícií vo velení tankových jednotiek na Morave, než napokon v roku 1948 pre pretrvávajúcu chorobu demobilizoval. Pre svoje názory bol však stále prenasledovaný komunistickou kontrarozviedkou až ho napokon v roku 1949 zatkli a uväznili. Po vykonštruovanom procese bol odsúdený na 14 rokov väzenia. Pre jeho chatrné zdravie bol ale umiestnený do vojenskej nemocnice, odkiaľ sa mu podarilo utiecť. S pomocou priateľov a rodiny sa mu podarilo horko-ťažko ujsť za hranice. Hrdina Československa, účastník všetkých bojov východnej zahraničnej jednotky a excelentný veliteľ, tankista, ktorý bojoval za náš národ musel utekať z vlastného domova ako posledný pes. Komunisti ho následne vymazali z našej histórie. Žiaľ, podobný osud postihol mnohých schopných dôstojníkov. Po úteku sa liečil v Nemecku a v roku 1955 odišiel do Veľkej Británie. Tam pracoval ako projektant.
Do Československa sa vrátil až v roku 1990, keď už „mohol“. Bol rehabilitovaný s priznanou hodnosťou generálmajora. Napísal veľmi zaujímavú knihu o vlastnom nasadení na fronte, Nelituj oběti. Zomrel 30. júna 2002 v Northampton vo Veľkej Británii. Buršík bol veľmi temperamentným a zásadovým človekom. Ako veliteľa ho jeho podriadení vždy rešpektovali. Už počas vojny sa oženil s príslušníčkou čs. vojska Nadeždou Petruščákovou, no po vojne sa s ňou rozviedol. Potom sa oženil s N. Havrlantovou, s ktorou mal dve dcéry. Svojej povesti neostal dlžný, keď v roku 1968 po obsadení ČSSR vojskami Varšavskej zmluvy a Sovietskeho zväzu prišiel na sovietsku ambasádu v Londýne a zriekol sa všetkých vyznamenaní. Mnoho jeho vyznamenaní, vrátane Zlatej hviezdy hrdinu ZSSR mu však boli odňaté a zhabané ešte počas procesu v Československu. Buršík to neskôr komentoval slovami: „Často jsem si říkal, v kapse kterého komunistického bosse to všechno skončilo.“
Ivan Rusín
Narodil sa 23. júna 1917 v Mukačeve na Podkarpatskej Rusi (presný deň a mesiac narodenia sa rôznia aj v jeho osobných dokumentoch). Pochádzal z mnohopočetnej rodiny jedenástich detí (mal 6 bratov a 4 sestry), rodičia boli robotníci. Po odchodení šiestich tried na ľudovej škole v Užhorode, chvíľami pôsobil ako strojársky či zámočnícky učeň u majstrov v Užhorode, kde sa priučil zámočníckej živnosti. V roku 1936 sa však získal vodičské oprávnenie II. stupňa a stal sa profesionálnym šoférom. Popri tom, ako šofér, absolvoval zdravotnícky kurz prvej pomoci v rámci československého červeného kríža, ktorý úspešne ukončil samaritánskou skúškou. Býval v dedine Holubinné pri Svaljave.
V roku 1939 zažil službu v československej armáde, kvôli rozpadu Česko-Slovenska však iba krátko. Slúžil v hodnosti vojaka v 8. motorizovanom pluku ako šofér automobilu. Podkarpatská Rus bola v roku 1939 zabraná Maďarskom a Ivan Rusín ostal profesionálnym šoférom aj počas maďarskej okupácie. Zložitá životná situácia a hrozba mobilizácie do maďarskej armády ho však prinútila ujsť z domova. Začiatkom apríla 1940 ušiel cez hranice do Sovietskeho zväzu. Ako mnoho iných, bol zadržaný sovietskymi pohraničníkmi ako maďarský utečenec a za nelegálny prechod hraníc uväznený v pracovnom tábore na tri roky. V decembri 1942 je však ako československý občan prepustený.
Koncom januára 1943 sa dostal do Buzuluku k tvoriacej sa československej jednotke. Aj tu boli zúročené jeho skúsenosti šoféra a tak tomuto povolaniu ostal verný aj v 1. čs. brigáde. V roku 1944 počas bojov o Dukliansky priesmyk slúžil ako šofér v Oddiele poľných četníkov v 1. ČSAZ. Práve on v osudný deň, 6. októbra 1944, viezol na vozidle Dodge gen. Vedral-Sázavského spolu s kpt. Nemcom na priesmyk. Po zastávke na hranici a chvíľkach radosti vyštartovali do Československa. Tesne za hranicou Rusínova Dodge prešla po míne a vozidlo je vyhodené do vzduchu, čo pre generála končí smrteľne. Rusín je ťažko ranený, tak ako zvyšok posádky vozidla. Zo zranení sa však vyliečil a vojnu prežil. Po vojne sa pravdepodobne vrátil domov na Podkarpatskú Rus, ktorá však už pripadla Sovietskemu zväzu.